Nezabíjajte sa

Čtvrtek v 22:54 |  téma týždňa
Všimla som si, že v poslednej dobe sa celkom rozmáha kult samovraždy, ako keby túžba umrieť bolo niečo výnimočné, na čo by človek mal byť pyšný.
Samozrejme si myslím, že je to pičovina (aj keď sa chcem zabiť priemerne trikrát do týždňa, lebo som proste lenivá žiť a čeliť novým dňom), ale zároveň si myslím, že nemá vôbec zmysel písať filozofický traktát vzývajúci na to, aby sa títo tragikomédi (toto slovo som vytvorila na základe dôslednej morfematickej analýzy a lexikologického rozboru) konečne vzchopili a prestali sa donekonečna ľutovať. Rozhodla som sa túto problematiku poňať z opačného konca a spísať zoznam vecí, kvôli ktorým sa (apoň na chvíľu) oplatí žiť.

Ak sa teraz rozhodnete umrieť, tak nikdy nezažijete žiadnu z týchto ľahko dostupných vecí:

1) Nikdy sa nevyveziete lanovkou zo Štrbského plesa na Solisko a nedáte si bylinkový čaj pri západe slnka kochajúc sa výhľadom na... no, na všetko.


2) Nikdy neuvidíte tuleňa. Ak by neexistovali mačky, internet by bol plný roztomilých tuleňov.


3) Nikdy nesplavíte rieku. Je to celkom ľahké. Ak sa náhodou prevrátite a utopíte, tak aspoň umriete, čo pre vás bude WIN-WIN situácia.



4) Nikto vám už nikdy nenavarí. Ak niekedy budete žiť sami, zistíte, že aj takáto banalita vás dokáže nesmierne potešiť.


5) Nikdy si už nevypočujete obľúbený album od obľúbenej kapely. Aj keď je všetko úplne napiču, niekde v temných zákutiach internetu a hudobného priemyslu stále existuje pesnička, ktorá vás cez to dokáže preniesť. Na to bola hudba stvorená.

(nikto nepovedal, že musí byť pozitívna)

6) Nikdy si nenájdete kamarátov. Aj keď teraz žiadnych nemáte, na svete je sedem a pol miliardy ľudí. Aspoň jeden z nich vás iste bude mať rád.


7) Nikdy sa nepôjdete pozrieť do inej krajiny. Nemusíte sa jebať do Iránu, aby ste videli niečo pekné. Aj u našich susedov sa dajú nájsť krásne miesta. Toto je napríklad Pravčická brána v Česku.


A keďže väčšina tragikomédov na tomto serveri je z Česka, tak toto je zase Slovenský raj:


8) Nikdy sa nič nové nedozviete. Nič na svete nestojí za štipku vášho záujmu? Nuž, minimálne jednu vec by ste preskúmať mohli: Prečo zažívam tieto sračky? Čo sa to so mnou deje? A hlavne: Čo s tým mám robiť?! Všimla som si, že samovražedne naladení ľudia si radi myslia, že ich myslenie je unikátne. Nuž, skúste si prečítať nejakú tú knižku a zistíte, že ani zďaleka vďaka tejto filozofii nie ste tak výnimoční ako si namýšľate. Možno dokonca zistíte, ako z toho bludného kruhu vypadnúť. Odporúčam Hesseho.



9) Už nikdy nebudete môct mať v piči. Iste každý z vás zažil situáciu tak príjemnú, že ste si pri nej napriek všetkým problémom povedali: Mám v piči. Jebem. Nezájem. U mňa tento moment nastáva keď vypadnem do prírody, ľahnem si do trávy a vnímam len chod ekosystému okolo. Je jedno, čo ste skurvili, okolitý svet to ledva zaregistruje. Prečo by ste tomu teda mali prinakladať dôležitosť vy?


10) Tým, že budete štastní, totálne naseriete ľudí, ktorí vás nemajú radi. Čo môže byť lepšie?



Už teraz vidím, ako mi sem horda tragikomédov píše do komentárov niečo o tom, ako majú právo na samovraždu, lebo sa cítia mizerne. Nuž, máte. O svojom živote rozhodujete len vy. Môj článok je iba o možnostiach, ktoré by možno stálo za to vyskúšať, kým sa rozhodnete zavrhnúť celú planétu a hlavne svoju osobnosť.
Popravde vám nemám čo hlbokého povedať. Nepoznám žiadnu rovnicu na život. Neviem, ako má byť človek štatný, verím len, že existujú isté veci, ktoré radosť prinášajú. Verím aj v to, že ja som sa z tohto suicídneho pozérstva (zastávam názor, že ak by som sa naozaj chcela zabiť, tak tu už nie som) vyhrabala. Darmo sa budete spoliehať na kamarátov, rodinu, terapeutov. Nikto vás nebude vodiť za ručičku celý váš život, a nikto do vás nebude investovať čas, energiu a možno aj lásku donekonečna. Raz musíte svoju tvrdohlavosť zapudiť a povedať si: A čo som ja nejaká sračka, aby som sa nevdela na vlastné nohy postaviť?
Vtedy sa začnú diať zazraky. Keď som to dokázala ja, zvládnete to aj vy. Verím vám.
 

Myslíš si, že vieš anglicky?

20. listopadu 2016 v 20:10 |  téma týždňa
Už asi odkedy nastal na našich internetoch blogový boom, sa vynorila jedna zásadná otázka: Patrí na slovenský/český blog anglický obsah? Pri zbežnom preklikávaní blogov nie len tu na blog.cz môžeme natrafiť na také, ktoré majú v angličtine názov (hello!), alebo ktoré zachádzajú aj ďalej, napríklad mená rubrík a mottá a rôzne textové časti dizajnu preferujú v angličtine. Netreba opomenút ani ohyzdný trend kombinovania angličtiny a slovenčiny/češtiny v samotných článkoch, sure you know what I mean, ktorý dokáže urobiť nečitateľným aj kvalitný blog.

Najhoršie však je, že mnoho z vás, ktorí na svojom blogu píšete v cudzom jazyku, neviete poriadne po anglicky. Používate zlé väzby, doslovné preklady, máte mizerný spelling. Jedným slovom je to katastrofa a mali by ste prehodnotiť, či vám to za to stojí. Nevyzeráte inteligentnejšie, skôr naopak.


Preto som pre vás prichystala toto krátke jazykové cvičenie. Pokúste sa preložiť nasledujúce náhodne vymyslené vety a ja vám v komentároch prezradím, či je pre vás dobrý nápad používať na svojom blogu angličtinu. Predpokladám, že väčšina z vás ani nebude rozumieť, o čo v texte ide. Ale aby ste si na blog najebali tisíce anglických názvov, to už hej.

1. Israle Broadcasting Authority is supposed to be replaced by the IPBC - Israeli Public Broadcasting Corporation on October 1, 2016, however Benjamin Netanyahu has recently stated that the launch and replacement is to be postponed to the beginning of 2018,[1] for which he got criticism from journalists and politicians across Israel. However, after some political pressure it may be delayed only for six months to April 30, 2017.

2. Yedioth Ahronoth (Latest News) is generally critical of Benjamin Netanyahu. A study showed that Yedioth's coverage of the 2009 Israeli legislative election was biased in favor of Kadima and its leader Tzipi Livni in most editorial decisions and that the paper chooses to play down events that don't help to promote a positive image for her, while on the other hand, touting and inflating events that help promote Livni and her party.

3. Israel Hayom - 2008 study showed that while competing newspapers' coverage of Benjamin Netanyahu was "not especially fair," Israel Hayom's coverage was biased in favor of Netanyahu.

4. The popular nickname of Israel Hayom is "Bibiton," a combination of Benjamin Netanyahu's nickname "Bibi" with the Hebrew word for newspaper, "iton. Journalist Ben-Dror Yemini has described the paper as "endless capital with a political agenda."


5. The 52-year-old Heidari was formerly the acting commander of the ground forces. He is a veteran of the 1980-88 Iran-Iraq war that cost both sides over a million people.

Šak vy viete kto vyhral

9. listopadu 2016 v 19:17 |  téma týždňa
No čo vy slniečkári, zabehlo vám dnes BIO tekvicové latéčko pri rannom čítaní správ? Cítili ste sa, ako keby vás prezident Trump osobne chytil za piču?


Snáď vám je jasné, že psík ma v šálke kávu, pretože to čo horí, je intelektuálna hipsterská kaviareň plná uplakaných humanistických libtardov vyznávajúcich multikulturalizmus, demokraciu, toleranciu a podobné škodné idey, ktoré slušný Čechtm a slušný Slováktm hejtuje, lebo je biely, heterosexuálny kresťan a teda normálny človek. Krčma druhej, tretej a štvrtej cenovej je v pohode, takže ruky hore a nazdravie!


Make impeachment great again!
 


Váš názor na to, čo by mal obsahovať seriózny blog

5. listopadu 2016 v 13:25
Milí blogoví kolegovia, chcela by som si založiť seriózny blogísek, ktorý by sa venoval jednej téme a bol by možno aj pre niekoho užitočný.
Mojou snahou je urobiť stránku, ktorá by bola reprezentatívna a ktorú by som používala ako ukážku svojej práce, keby som sa náhodou chcela zamestnať ako copywriter.
Reprezentatívny blog má podľa mňa byť:
• málo subjektívny
• štylisticky a gramaticky bez chýb
• s jednoduchým a prehľadným dizajnom
• nápaditý
• články by mali byť stručné s množstvom obrázkov
• téma by mala byť čo najuniverzálnejšia
• zároveň však taká, aby sa po desiatich článkoch nevyčerpala
• články by nemali byť písané pod vplyvom drog a ich primárnym cieľom nemá byť uraziť čitateľa

Neviem však akej téme by som mohla tento blog venovať. Chcem sa vyhnúť kozmetike, haulom, outfitíkom a podobne. Prečo? Nuž, lebo blogy na túto tému su prijebané a majú nulovú výpovednú hodnotu.
Ak taký náhodou máte a cítite sa teraz urazene, tak som rada. Máte byť prečo urazený. Srsly, hoďte si na ten blogísek aspoň jeden článok, ktorý nebude reklama a v ktorom vyjadríte nejaký svoj názor, hneď to bude lepšie.
Ale to je trochu off topic.

Každopádne, zajímal by ma váš názor na to, o čom by ste radi čítali, prípadne čo vás v článkoch na tomo blogu zaujalo (otázka mierená na mojich troch fanúšikov) a či je podľa vás na tomto blogísku niečo dosť seriózne na to, čo by som mohla využiť aj pri tvorbe seriózneho webu.

Aké filmy by ste odporúčili na jeseň?

25. října 2016 v 22:27 |  denníčeq
Vonku je sychravo, človeku sa nechce opustiť teplo domova.
Lenže medzi štyrmi stenami sú naše možnosti ako zahnať nudu značne obmedzené, nuž sa na vás obraciam s prosbou o tip: Aký film by ste odporúčili v týchto upršaných, tmavých mesiacoch? Ideálne niečo depresívnejšie ako dlh štátnej sporiteľne.

Je mi tak dobre, že závidím sama sebe

22. října 2016 v 19:30 |  denníčeq
Je mi strašne dobre. Je mi tak dobre, že sa o to s vami chcem podeliť, aby vám aspoň takto sprostredkovane mohlo byť dobre so mnou.
Ráno som sa zobudila na to, že po týždni mi do spálne svieti slnko z jasnej oblohy. Žiadna homogénna sivá obloha pripomínajúca očistec, žiaden studený jesenný dážď, žiadna hmla.
Prirodzene sme sa teda s priateľom rozhodli ísť na výlet do prírody. Po chvíľke premýšľania som vybrala asi najskvelejšie miesto v okolí, a to dedinu Kalameny, nad ktoru sa nachádza minerálne jazierko s horúcou vodou. Táto liečivá voda dosahuje teplotu 35°C, je teda vhodná na kúpanie aj počas tohto ročného obdobia. Jazierko je viac-menej uprostred lesa, nevedie k nemu ani poriadna cesta a nevie o ňom veľa ľudí, takže nebýva ani okupované hordami sociek (vstup je zadarmo).


Vstup zadarmo väčšinou znamená kopu bordelu a špiny, no aj napriek tomu že včera bol piatok a teda deň Dé vo väčšine slovenských obcí, kde je zvykom sa po pracovnom týždni najebať viac ako počas neho (pretože na druhý deň netreba vstávať do roboty), jazierko a jeho okolie boli podivuhodne čisté. Miestni ľudia si zrejme vážia svoju unikátnu raritku, čo im príroda nadelila.
Musím povedať, že nechať sa masírovať frajerom v horúcej vode zatiaľ čo okolo chodia ľudia v kabátoch je pomerne spektakulárny zážitok. Menej príjemné bolo z vody vyliezť a osušiť sa, ale zvládli sme to bez (príliš) hlasného kvílenia.
Blízko pri tomto jazierku je ešte zaujímavá prírodná pamiatka a to travertínový vodopád, ktorý teraz po týždni konštantného dažďa a na pozadí bohato sfarbených jesenných stromov vyzeral nazaj impozantne.

Je neuveriteľné, akú vnútornú pohodu vám príroda vie pomôcť nastoliť. V poslednej dobe som bola dosť vystresovaná, teda som takýto pokojný výlet akútne potrebovala. Ukončili sme ho v kaviarni pri cappucine a tiramisu, takže som s dnešným dňom výsostne spokojná a v duchu sa bijem hlavou o múr, keď si spomeniem na svoje anorektické obdobie. Nie, byť vyschnutá vyžla fakt nie je lepší pocit ako si bez výčitiek dať kolác po peknom dni.

Inak sa mám fajn. V škole sa po odbití väčšiny prezentácii relatívne darí, už ma čaká len jedna, z ktorej budem nervózna. Ostatné sú viac-menej v pohode, lebo na nich až tak nezáleží. Nastal však čas na písanie seminárok, v čom už mám bohatú prax, len sa do toho s nadšením nehrniem, keďže to zrazu mám robiť zadarmo.

V redakcii je tiež zatiaľ všetko fajn, nestíhala som toho veľa popísať, keďže som sa venovala predovšetkým škole a prokrastinácii. Aj napriek tomu sú so mnou zrejme spokojní, zatiaľ na mňa nikto nekričal a za články ma chvália. Na môj predposledný kliklo niečo cez 70K ľudí a posledný, aj keď menej čítaný, sa im zase videl ako skvelý nápad. Asi by som teda mala byť so sebou spokojná.
Keďže práca ghostwriterky a redaktorky nie je zárukou stabilného príjmu každý mesiac, rozhodla som sa nájsť si ešťe tretí džob. Niečo sa rysovalo zhruba pred mesiacom, krásna robota korektorky v jednej švajčiarskej firme. Bohužiaľ som neporiadne opravila jednu vetu a teda som sa promptne rozlúčila s 4,50 eurami na hodinu. No, aspoň viem, že mám popracovať na syntaxi. Ďalšia ponuka, ktorú mi poslala kamarátka, vyzerá taktiež celkom pohodovo - práca copywriterky pre HR firmu. V podstate budem písať blogy za prachy. Krásne, nie? Nedávam si veľké šance, ale za pokus nič nedám. Popravde som aj zabudla, že som tam posielala životopis - prekvapilo ma, keď mi pani z tej firmy pár dní dozadu volala. Žiť mám z čoho, len som chamtivá židač a chcem ešte viac (peňazí aj referencií). Prvým kolom som už prešla, v rámci druhého mám poslať vzorový článok a ďalej sa uvidí. Tak mi teda držte palce.

Idem sa ešte kultúrne obohatiť na koncert. Bude tam síce asi veľa ľudí, ale na to mám spoľahlivý lifehack: vypijem pol litra vína a zrazu mi zázračne prestanú vadiť.

Inak toto je asi prvý normálny článok na tomto blogu. Nuda, čo? Nebojte, nabudúce prenechám priestor svojej koprolálii, nech tento kjút blogíseq neklesne medzi nudnú šeď oničom denníčkov.

Návod ako tolerovať ľudskú pliagu?

16. října 2016 v 23:04 |  denníčeq
Ahojte, mojčadla moje krásne! ♥
Áno, prihováram sa k vám milo, pretože od vás potrebujem radu.

Aby som svoj delikátny problém opísala v čo možno najzreteľnejších kontúrach, začnem od opísania svojho postoja k ľudstvu. Na úvod by sa asi patrilo povedať, že nenávidím ľudí. Nemyslím také to povrchné hipsterké "pfff, neznášam ľudí lebo sú príliš mejnstrím", myslím tým pravú a nefalšovanú nenávisť, ktorá plápolá jasným a mocným plameňom na samom dne mojej zakrpatenej a pokrivenej duše, a emituje cez schátralú schránku mäsa, ktorú rada nazývam svojím telom, do bezprostredného okolia. Táto nenávisť nie je racionálna ani sofistikovaná, je to len primitívny pud, ktorý sa v priamej úmere znásobuje s mojím skúsenostným komplexom. Hromadí a metastázuje do všetkých zákutí mojej mysle. Celá moja osobnosť sa stavia na základe, ktorý je tvorený ošuntelými tehličkami ušľachtilej mizantrópie.
Najviac sa mi páči v lese, lebo tam málokedy niekto je. Zbožňujem chodenie po meste o štvrtej ráno, pretože tam nie je ani noha. Radšej budem chodiť mesiac v mokrých roztrhaných čínanoch celú zimu, ako keby som mala navštíviť preplnené nákupné centrum a stráviť v ňom pár minút výberom vhodnej obuvi. Predtým, ako vstúpim do miestnosti plnej ľudí, si pre seba trikrát v duchu poviem "vražda, vražda, vražda" a až potom s kŕčovitým úsmevom otvorím dvere.
Necítim sa medzi ľuďmi veľmi dobre. Neviem prečo. Možno, že sú v pohode, ale aj tak by som bola radšej keby odišli byť v pohode niekam ďaleko odo mňa.

A teraz otázka na vás: Ako mám zvládnuť prezentovať nejaký zapeklitý problém pred triedou plnou ľudí a netrpieť pri tom záchvatmi úzkosti?

Iste, už som prezentovala veľakrát, ale nikdy nie triezva. Vždy som si na tieto situácie zaobstarala minimálne lexaurin. Keďže som už ale veľká, rada by som sa to naučila zvládať aj bez neho. Preto sa v dobrej viere obraciam na vás. Prosím!

Som slávna!

15. října 2016 v 13:41
Podarila sa mi nevídaná vec - a to prepičovať sa až na Srdce blogu.

Pôvodne som chcela na každú Standovu otázku odpovedať "whisky & speed", ale povedala som si, že budem výnimočne seriózna, aby som svoju blogovú persónu neobalila do ešte hustejšej spleti neprehľadnej irónie, fejku a pózerstva.
Som slávna ani nie pár hodín a už túžim po červeno-čiernom pásikavom svetri, heroíne a brokovnici.

Aby ale tejto článok nezvnikol len na popud nesmiernej seba-lásky, a teda aby nebol ekvivalentom digitálnej masturbácie pred zrkadlom, rozhodla som sa priblížiť vám, ake patálie prežívam so svojou debetnou kartou.

Po expirácii vám banka zvyčajne pošle kartu novú, ktorú si musíte aktivovať. Tomu som sa niekoľko týždňov vyhýbala, pretože som človek neskutočne lenivý a hoci aktivácia karty trvá asi dve a pol minúty, v mojej mysli táto činnosť spadá do kategórie povinností, a teda sa jej automaticky vyhýbam najdlhšie ako sa len dá.
Aktivovať si ju ma prinútil až môj takmer zapudený alkoholizmus, ktorý mi po obzvlášť vydarenej prezentácii v škole (stáť pred triedou a rozprávať ľuďom o chujovinách je kdesi na spodnej priečke môjho rebríčka obľúbených činností) začal nástojčivo klopkať na pečeň. Po tom, ako mi milá pani telefonistka oznámila, že moja karta je teda aktivovaná a môžem ju smelo používať, som sa vybrala do najbližšej samošky kúpiť si zaslúžený liter vína.

Samozrejme, terminál v obchode mal trochu iný názor na funkčnosť mojej karty ako samotná banka.

Tak som teda mierne podráždena kráčala znova domov. V kope tradičného bordelu, ktorý pernamentne zútulnieva náš barák, som vylovila papier z banky a znova zavolala tete na zákaznickej linke. Dvihla to iná teta, veľmi začudovaná z problému, ktorý nastal. Po niekoľkých minútach usúdila, že problém zrejme bude v neobnovení PIN kódu, ktorý pár dlhých minút usilovne nastavovala. Na konci telefonátu mi zdelila, že o 15 minút mi bude môj účet plne k dispozícii a že už neexistuje dôvod, prečo by karta nefungovala.

Tak som sa teda vybrala do tej istej samošky, ako predtým, nakoľko je najbližšie k môjmu prechodnému bydlisku.
Ako ste pravdepodobne uhádli, ani znásilnenie terminálu príliš ráznym zasunutím karty nepomohlo a ja som zase ostala bez zlatistého moku. Možno by sa to už vtedy dalo považovať za prozreteľnosť, ale ja si väčšinou takéto veci nepripúšťam, pokiaľ ide o moje závislosti.

Volám teda znova na zákaznícku linku. Trpezlivo tretej tete diktujem svoje údaje a snažím sa nedať najavo podráždenie, lebo veď ona za to aj tak nemôže. Nepovedala mi absolútne nič, okrem toho, že som prekročila počet nesprávnych zadaní PIN kódu. Po ubezpečení, že mám rovnaký PIN ako na poslednej (expirovanej) karte zresetovala prekročený limit a ubezpečila ma, že o 15 minút to teda fakt že už pôjde. Vybrala som sa do iného, vzdialenejšieho obchodu, keďže po tretí krát sa mi fakt nechcelo šaškovať v tom istom obchode. Cestu som si spríjemnila známym popevkom od Zóny A.


Značne iritovaná som teda kráčala dlhými, dlhými ulicami smerom k ďalšej samoške, keď som si na pol ceste všimla, že ešte neubehlo 15 minút. Nechcela som nechať nič na náhodu, tak som sa aspoň pristavila pri pokémon gyme a TAKMER som ho dobyla. To mi zožralo pár minút času a trochu zmiernilo moju depresiu. Po nahliadnutí na hodinky som pokračovala v ceste k vytúženej samoške... v ktorej práve prebiehala inventúra. Na dverách bol vycapený papier s nápisom:
Dňa blabla prebieha inventúra a z toho dôvodu je predajňa zavotrená.
Pod to niekto perom dopísal: Si robíš srandu, som smädný ako kokot.
Škoda, že takáto nedigitálna forma chatu nepodporuje lajkovanie komentárov, pretože neznámy reagujúci by si môj páčik veru zaslúžil. Šla som sa opýtať do novinového stánku vedľa, či sa tam dá platiť kartou, nech aspoň viem, či tá kokotina konečne funguje. Samozrejme sa nedalo. Ďalším najbližším bodom bola benzínka.

Modlila som sa k celému panteónu bohov, aby tá skurvená karta konečne šla. V duchu som Aláhovi sľúbila, že v lete zájdem do Mekky. Ježišovi zase, že začnem chodiť do kostola a na Veľkú noc si dam posvätiť žrádlo, ako to robievajú gazdiné na dedinách. Budhovi som sľúbila, že už si nebudem robiť srandu z jógy, aj keď neviem, či to nejako súvisí s jeho kompetenciami.
Skúste trikrát hádať, či ma bohovia vyslyšali.

Vyšla som odtiaľ s hladinou stresu v naozaj astronomických hodnotách. Mala som slzy na krajíčku pri predstave ako budem musieť ísť do skurvenej banky. Budem tam musieť kráčať, čo je dosť zlé samo o sebe, potom tam budem musieť čakať, kým si všetci v rade predomnou povybavujú svoje kokotiny, a potom tá osoba za stolom aj tak hovno vyrieši. Maximálne mi nechá poslať novú kartu, ktorú bude treba znova aktivovať a pri mojom šťastí sa to zase nejako dojebe a ja naveky uviaznem v tomto Hlavu XXII pripomínajúcom kolotoči nezmyslov, až kým si nezačnem svoje peniaze zašívať do madraca (alebo teda skôr do malého dekoratívneho vankúšika).
Práve bezmocnosť nad mojim osudom ešte znásobila moju potrebu dať si dve deci vína predtým ako vypijem liter. S povzdychom som teda porazenecky šla domov. Vybrala zo skrinky 200 eur čo som si šetrila na jazykovku, na ktorú som sa vykašľala, a šla som si kúpiť akostné čapované víno v hodnote 1,50 eur za liter.
A život bol zrazu znova krásny! Kým teda neminiem celu tú dvestovku a nebudem musieť naozaj ísť do banky.

A ty si naozaj myslíš, že si sám sebou v 13tich rokoch?

13. října 2016 v 16:23 |  téma týždňa
Raz mi po piatich rumoch napadlo znásobiť príjemný flegmatizmus neznámym množstvom tabletiek stilnox. Aspoň sa konečne vyspím, pomyslela som si tesne pred tým, ako som sťa pravý pro prehltla niekoľko tabletiek naraz. Hovorí sa, že pred smrťou vám pred očami prebleskne celý život. To sa mi našťastie nestalo, lebo aj keby tento zdravý koktejl nebol mojím klincom do rakvy, zrejme by som pri repríze svojho života umrela od nudy. Moja posledná myšlienka pred upadnutím do slastného komatózneho spánku sa týkala toho, že som hladná. Toľko k slávnym posledným slovám.
Prebudila som sa v noci v nejakej posteli. Úporne som premýšľala: Kde som? Za účelom nájdenia nejakých záchytných bodov, ktoré by doplnili chýbajúce informácie na základe vizuálnych stimulov, som sa obzrela po miestnosti a uvidela som, že vo dverách stojí temná postava. Nuž som sa opýtala: Kto si?
Lukáš. Odpovedal záhadný návštevník. V mojom mozgu zhýralom chemickými substanciami nevznikli žiadne asociácie, hoci išlo o človeka, s ktorým som chodila už tri roky. Rozhodla som sa tento fakt zatiaľ odložiť stranou a namiesto toho som nonšalantne pokračovala v konverzácii: Aha. A kto som ja?
Neodpovedal. Odvtedy prešli dva roky a ja, taktiež, stále nepoznám odpoveď na túto otázku.

Čo určuje, kým som?
Mám nejaké hodnoty, ktoré naozaj vyznávam, alebo som len bez premýšľania prijala to, čo určujú dané spoločenské normy? Ak by som vyrastala v Saudskej Arábii, obhajovala by som wahhabizmus s rovnakou vervou, s akou ho teraz odsudzujem? Alebo ak by som vyrastala v dobách temna, bolo by v kontexte vtedajších tradícii úplne v poriadku, ak by som nadšene skandovala "Zhor!" pri upaľovaní čarodejníc? Som redukovaná na súbor vplyvov okolia a kultúry?

Je moje pravé ja determinované tým, ako ma vnímajú iní ľudia, ktorí si utvoria dojem v priebehu pár minút? Niekoľko rokov dozadu istý bloger písal o tom, ako si jeho malá dcérka v telke pozrela dokument o Hitlerových maľbách a predniesla: ,,Fí, ten ujo Adolf musel teda byť dobrý človek, keď tak pekne maľoval." No, predpokladám, že keď ste iniciátorom holokaustu, váš výtvarný talent stráca na lesku. Alebo v modernej dobe: "Ten človek je úchylný a zvrátený, lebo je buzerant a má rád čokovenčeky namiesto tradičných vagín." Stačí vám tento jeden povrchný fakt na to, aby ste si o človeku vytvorili názor, a myslíte si, že ten názor je hodnotný aj napriek tomu, že ignorujete celé zvyšné spektrum osobnosti konkrétneho "buzeranta"? Pre mňa napríklad je váš názor vytvorený za takýchto podmienok sračka, pričom je úplne jedno, či sa týka homosexuálov, moslimov, vhodného prípravku na umývanie riadu, čohokoľvek.

To, že taký homosexuál radšej penetruje kakáče je jeho osobná voľba a v mnohých prípadoch si viem predstaviť, že veľkí kresťanskí vlastenci, ktorí nechápu, prečo je na konci adjektív v tomto texte mäkké i, by od svojich manželiek radi očakávali to isté, pretože rektum ich blonďavých slovanských krásavíc je prispôsobenejšie na prijatie miniatúrneho oválneho predmetu vo veľkosti arašidovej chrumky, než roztľapkaná vagína pripomínajúca tunel Branisko. Ale to je trochu off topic.

Je moje ja to, čo tvorím a čo robím? Ak vhodím bezdomovcovi do plastového pohára pár eur, môžem si o sebe myslieť, že som dobrý človek, aj keď to možno robím len preto, aby som vykompenzovala zlé skutky zo svojej minulosti? A je to vôbec dobrý skutok? Čo ak si daný bezdomovec za tie peniaze kúpi niekoľko dávok pika a umrie na predávkovanie, no ja si stále myslím, aká som skvelá, že som mu v dobrej viere prispela na živobytie? Som čiastočne zodpovedná za jeho smrť, alebo je moja dobrá viera ako paladinský štít, ktorý ma chráni pred všetkými negatívnymi dôsledkami mojich činov?

Formuje ma to, ako svoje skutky vnímam ja, hoci ostatní ich môžu vnímať inak? Povedzme, že pomáham organizovať Pride v hlavnom meste. Pre istú časť populácie som tým pádom úchylná lezba, skôr ako bojovníčka za rovnaké práva pre všetkých, pretože moje presvedčenie sa prieči ich ideológii. Logickým riešením je vyselektovať určitú časť populácie na základe toho, koho názory a presvedčenia sú z väčšinovej časti kompatibilné s tými mojimi. Zaručuje to však, že sa nemýlim? Kto teda som, úchyl alebo samaritán?

Zastávate postoje a názory. Myslíte si, že váš názor je dôležitý len na základe toho, že máte právo ho vyjadriť. Neviete si pripustiť, že v skutočnosti nikoho (alebo len málo ľudí) zaujíma. Podporu hľadáte vo svojej komfortnej bublinke spolčujúcej ľudí s rovnakými názormi, ako máte vy. Máte pravdu, lebo aj Fero odvedľa to tvrdí. Stačí to na vybudovanie svojej osobnosti?

Kto ste?
Prichádzam k záveru, že ak chcete objaviť svoje pravé ja, musíte z tej pofidérnej bublinky vyjsť a byť konfrontovaný s rôznymi realitami rôznych ľudí. Musíte čeliť variantným problémom, s ktorými sa porátate po svojom. Tieto skúsenosti budú viesť zase k iným riešeniam iných problémov, ktoré prídu v budúcnosti. Život je test, a až na jeho konci zistíte, ako ste obstáli. Potom môžete byť sami sebou, či už ste úplna piča, alebo ste sa tými desaťročiami preniesli s gráciou.

Potrebujem rýchlokurz stíhania povinností

6. října 2016 v 11:03 |  denníčeq
Nedávno som videla v Zámene manželiek dievčinu, moju 22 ročnú rovesníčku, ktorá v tomto mladom veku stihla mať dobre platenú prácu (usudzujem podľa krásneho domu), malé dieťa, manžela, a popri tom zvládala aj domáce práce ako varenie a upratovanie.
Ja som dnes vstala o jedenástej, osprchovala sa (10 minút umývanie, 45 minút spievania árií kombinovaných so strachom z konfrontácie s chladom mimo teplého prúdu vody), preložila tri riadky anglického textu do svojej prezentácie, a triumfálne sa odmenila za túto náročnú prácu pozretím si najnovšej epizódy seriálu Lucifer.
Mám strach, že v škárach medzi parketami sa nám začína rozbujnievať nový ekosystém. Chýba mi moja kamarátka Janka, ktorá vždy na návšteve u nás odušu upratovala, zatiaľ čo ja som varila, prípadne sa divila, na akých všetkých miestach sa dá utrieť prach. Moja práca ghostwriterky a práca pre webzine sú posunuté, kým si vyriešim veci súvisiace so školou. Vďaka tomu, že sa posledné dni venujem tvorbe (zbytočných) prezentácii, čítaniu rozsiahlych textov a písaniu podivných seminárok, nemám čas robiť presne to isté za nemalé peniaze, a teda som sa vzdala dvoch kurzov. Lebo mám na účte posledných pár stoviek eur a neutiahla by som ich, respektíve by mi tie peniaze neskôr chýbali.
Netvrdím však, že to nie je prevažne moja vina. Ako prioritu som si určila školu, čo sa ukazuje ako blbosť, pretože nikto sa ma nikdy nebude pýtať, akú známku som dostala z toho a toho predmetu. Zbytočne sa stresujem kvôli niečomu, na čom absolútne nezáleží, pretože k titulu z môjho odboru by sa teoreticky malo dať prepracovať aj pri vynaložení minima námahy a nájsť si v mojom odbore uplatnenie je niečo ako Star Wars. Možné len v galaxii far far away a aj tak stále len sci-fi.
V škole sa mi inak zatiaľ celkom darí. Teda, ešte som nestihla nič pokaziť.
Takisto sa mi darilo aj ako redaktorke, už tri moje články boli v rebríčku najčítanejších a jeden zdieľalo SME. Mám z toho radosť, lebo som naozaj nečakala, že sa mi podarí osloviť plebs.
Aspoň že moji erazmáci sú milí. Bohužiaľ som sa nezúčastnila žiadnych pre nich organizovaných akcií, ale so svojou Poľkou som úspešne vybavila všetky byrokratické náležitosti a bola som pomerne prekvapená z toho, ako spontánne zvládam plynulú konverzáciu v angličtine. Dokonca tuším, že dospievam, pretože som s ňou strávila signifikantné množstvo času počas jedného týždňa bez toho, aby som si ju doberala kvôli brexitu, potratom, alebo už tradičnému holokaustu. Trochu ma však vykoľajilo, keď som jej opísala najlepší slovenský vynález - Horálky - a ona tvrdila, že čosi také majú aj oni. Pod názvom Goralky. Tie kurvy poľské! Nestačia im korbáčiky, Jánošík a Tatry, musia si ujebať ešte aj Horálky!
Trochu neskôr prišla moja druhá Poľka, ktorá celé leto nekomunikovala a o ktorej mi bolo povedané, že si s ňou nemám robiť starosti. Napísala mi o pol deviatej v sobotu večer, že sedí v nejakom vlaku, ktorý by ju mal dopraviť sem, no vraj sa od sprievodcu dozvedela, že ten konkrétny vlak ani nejde na Slovensko. Nuž, to je vskutku prekérna situácia. Odložila som teda ten nedopitý liter vodky, pozrela som jej prestup (cestu, ktorá bežne trvá tak 5 hodín, šla asi 10 hodín) a o pol šiestej ráno som ju šla vyzdvihnúť na stanicu. Nemôžem sa čudovať, lebo Poliaci sú schopní dojebať aj tak primitívnu hru ako LoLko. Okrem toho sú zrejme zvyknutí cestovať vlakom nevedno kam.
Cez posledný víkend som bola na festivale pouličného divadla v Štiavnici. Najkrajší zážitok mám z arboréta. V rámci nejakého umeleckého projektu nám dali slúchadlá, mp3ojky a klobúčiky v tvare obláčika. Chodili sme po botanickej záhrade a počúvali nahrávku pojednávajúcu o kráse okolitého sveta a o dôležitosti nášho pohľadu naň. Keďže na tomto blogu sa tvárim mimoriadne drsne, musím povedať, že to bolo strašné homosexuálne a hodné nástenky Braňa Mojseja. Ale keďže pod nánosmi cynizmu som škrupulózna a samaritánska dušička s krehkým srdiečkom, musím takisto poznamenať, že to bol krásny a unikátny zážitok. Môj frajer mi dokonca po skončení nahrávky začal so slzami v očiach vyznávať lásku, čo bol podľa mňa celkom prekvapivý plot twist.

No, mám sa v podstate dobre, len som sa ešte nespamätala z toho šoku, že zrazu musím niečo robiť. Dúfam, že mojich verných šesť fanúšikov za tú dobu neprestalo hystericky refreshovať tento blog, či na ňom náhodou nepribudol nový článok plný ostrovtipu a múdrosti.

Ozvem sa, keď nebudem zavalená povinnosťami, ktorých urgentnosť exponenciálne narastá s mierou mojej prokrastinácie.


P.S.: Nemám nič proti Poliakom, len si z nich robím srandu rovnako, ako z pepíkov s ponožkami v sandálkach, ktorých zabije lavína snáď aj na pláži v Bulharsku, alebo ako z Frantíkov, ktorí žerú žaby len preto, lebo hocijaký iný tvor by im nakopal prdel. Slováci zase mrdajú ovce a volia fašistov. Všetci máme niečo.