Zmeniť názor na seba, to je tá pravá frajerina

18. srpna 2016 v 22:26 |  téma týždňa
Ako som avizovala v staršom článku v ktorom sa s vami, mojimi drahými tromi fanúšikmi, srdcervúco lúčim - stala sa zo mňa zapredaná presstitútka proamerického webzinu, agent Penty, pešiak bojujúci v informačnej vojne odohrávajúcej sa najmä v diskusiách na Facebooku.

(Nie, nie som naozaj proamerický agent šíriacu propagandu, ale ak si tento blog číta nejaký zamestnanec US embassy tak ma smelo môže kontaktovať s pracovnými podmienkami, milerada zapredám svoje slovanské korene za BigMac a liter koly.)

Nie je to veľmi dlho, zatiaľ som napísala až dva akoževtipné články a jeden seriózny článok, ktorý možno dokonca je aj pre niekoho užitočný. Ten pojednáva o krásach okolia mesta v ktorom aktuálne svojou prítomnosťou zhadzujem kvalitu tunajšej univerzity.

Mnohým z vás by sa to zrejme páčilo - moje články čítajú tisíce ľudí, v komentároch mi potrafený plebs gága v kakofónii rozhorčených hlasov zmiešaných s rinkotom brúsneho kameňa, ktorým si na mňa ostria vidly. Sranie plebsu je moja najobľúbenejšia zábava, no už to nemá taký ten cveng, keď tie hejtíky musím písať pod vlastným menom. Dostávam za to dokonca aj nejaké dukáty a celkovo vlastne robím to, čo som vždy chcela + sa učím cennou praxou. Tým sa nechcem chvastať ani povyšovať, mnoho z vás by iste dokázalo napísať prinajmenšom rovnako kvalitný článok, prípadne aj omnoho, omnoho lepší.

Tým sa dostávam k meritu veci - mám ohľadom svojej novej pozície a článkov dosť zmiešané pocity. Mám na seba extrémne vysoké nároky, ktoré sa nedajú splniť pokiaľ sa zázrakom neevolvujem do multitalentovaného génia, oproti ktorému by bol da Vinci handra. Aj kvôli tomu veci často odfláknem, aby som sa mohla v duchu upokojovať štýlom "kebyže sa snažím a nepíšem to o polnoci po litri vína, isto by som to dala jak reinkarnovaný Wilde a hneď po stlačení *uložiť koncept* by mi volali zo Štokholmu". To je samozrejme dosť chorý prístup, bohužiaľ je to jediná obrana proti nehýnucej depresii, ktorá je neodvratne spätá s mojou kreatívnou činnosťou naprieč poslednými dvadsiatimi rokmi.

Pre ilustráciu uvediem príklad z výstavy mojich ilustrácií, ktorú som mala niekedy v 16tich rokoch.

Nancy ešte len ani nestihne vojsť do galérie a hneď ju obleje studený pot - panel s jej obrázkami je postavený rovno pri dverách, takže je jedným z prvých, ktoré človek uvidí, keď vojde dnu. Dúfajúc, že ako každá vernisáž bude aj táto disponovať občerstvením v podobe nespočetných, príjemne po okraj naplnených čiaš vína, odvráti zrak od ohyzdnosti ktorú pracne tvorila niekoľko mesiacov a zamieri do vedľajšej miestnosti kde tuší, že sa nachádza slastný nektár boží. Akurát sa nenápadne plíži k stolu strategicky vycentrovanému na stred miestnosti, keď sa za ňou objaví matka. Matka sa dožaduje informácii ako: Ktorý panel je tvoj? Prečo pri ňom nestojíš? Čo sa tak dívaš na ten chlast?
Nancy porazenecky mamku odvedie k svojmu panelu, bohužiaľ (alebo chvalabohu) naň je problém dovidieť, pretože pred ním stojí hlúčik návštevníkov a pozorne skúmajú línie Nancyných ilustrácii. Podobne ako na jej prvom obrázku Alica padá do králičej nory, tak klesajú ku dnu Nancyne nádeje, že túto výstavu prežije bez traumy. Keď mamka vyťahuje telefón a začne spolu s ostatnými navštevníkmi veľdielo svojej dcéry chváliť, Nancy sa po líci skotúľa prvá slzička zúflastva. ,,Museli si predsa všimnúť tu nevydarenú líniu na ilustrácii číslo 3! A to su snáď slepí, že nevidia tú neproporčnú hlavu Vojvodkyne? Iste mi klamú len preto, že im ma je ľúto, určite klamali celý môj život a v skutočnosti som viac nanič ako Prochádzkov mediálny expert." Nenápadne sa vytratí v miestnosti do príľahlého parku a potichu rumádzgajúc sa utešuje predstavou, že si doma namieša koktejl z ružového vína a šiestich lexaurinov.
Rada by som povedala, že toto je jediný príklad. Bohužiaľ som pravidelne zvykla mať nervové zrútenia na výtvarke alebo v škole pri čítaní slohoviek. Nemala som pocit, že sú dosť dobré a nikto na svete ma nedokázal presvedčiť o opaku. Keď som si uvedomila, že v niečom nie som svetová špička, považovala som za zbytočné sa tomu venovať, pretože veď načo keď to vie niekto urobiť lepšie?
To je pri umení, ktoré je vecou individuálneho vkusu, trochu blbá filozofia.

Situácia sa odvtedy mierne zlepšila, no i tak sa beriem príliš vážne. Teda, neberiem vážne seba ako človeka ale svoju - buďme benevolentní - nazvyme to tvorbu. Viem, že moja priemernosť je úplne v poriadku a že moja snaha sa cení. Neviem však, ako to tak mám začať aj naozaj vnímať a nečakať od seba viac ako reálne dokážem.

Viete to vy?
 

Vadia vám na blogu vulgarizmy?

4. srpna 2016 v 15:23 |  téma týždňa
Zaujímal by ma váš názor na túto problemtiku, keďže ja si rada šťavnato zapičujem aj tu, na tejto sofistikovanej platforme zvanej blog. Snažím sa vždy vulgarizmy vtesnať do viet a vyhlásení kde "sadnú" a môžu pôsobiť vtipne a trefne, no ako tak čítam svoje staré články, s odstupom času vidím, že nie vždy sa mi to darí a že sú v mojej lexike pravdepodobne frekventovanejšie ako by mali byť. Napríklad tu alebo v legendárnom článku sumarizujúcom celý náš najobľúbenejší kvasný portál.

Čo vám teda osobne viac vyhovuje, prečítať si o tom ako je niekto kokot, alebo skôr o tom, že niekto má aj charakter falického tvaru? Musím povedať, že zo začiatku mojej blogovej kariéry ma celkom bavilo vymýšľať významové ekvivalenty bežných slovenských ľubozvučných pejoratív. Bolo mi však v komentároch často naznačené, že náhodní okoloidúci potrebujú na dekódovanie môjho textu enigmu, tak som tieto nuansy zo svojich textov pomaly začala vypúštať.

Prosím, vyjadríte sa v komentároch.

Choďte preč!

9. července 2016 v 15:38
Kurva, prečo bolo na mojom trápnom blogu včera 114 ľudí? Zvyčajne vás sem chodí tak šesť.
 


Naučte sa obliecť!

1. července 2016 v 21:27 |  hejtíqy
Občas narazím na vysokosofistikovaný hejt, publikovaný takmer výhradne na striktne mužských/ženských portáloch, o ktorých sa vo všeobecnosti vie, že sú dno toho, čo sa z úcty k serióznym reportérom ani neodvážim nazvať žurnalistikou.
V týchto článkoch sa autori snažia pobaviť svojich jednoduchých čitateľov recyklovanými vtipmi na adresu chuderí, ktoré si odskočia do samošky na námestí kúpiť rožky a kávu, čo by samo o sebe bohvieako vtipné nebolo, no tieto dámy sa často ani neprezlečú do čerstvo vyžehleného kostýmu, neobujú si svoje najlepšie vyleštené lodičky, nedoplnia svoj outfit vkusným náhrdelníkom či náušnicami ladiacimi s farbou módnej šatky ležérne prehodenej okolo krku. Namiesto toho ako úplne sedlane vybehnú z baráku v legínach, kristuskách a tričku zo sekáču s piatimi fľakmi od troch druhov jedál, pričom vôbec neberú do úvahy, že ako náhle sa ocitnú na verejnom priestranstve, prestávajú byť ženou, ktorá sa niekom ponáhľa, naopak sa bez svojho vedomia pretransformujú na objekt, od ktorého sa očakáva istá estetická hodnota.

Pokiaľ ide o pánov, v týchto teplých dňoch ich oku najviac ulahodí poodhalené stehienko v krátkej sukničke, prípadne príjemne obtiahnuté tričko, v ktorom sa určite pohodlne varí, cvičí, žerie cuketová placka pred telkou, alebo čokoľvek, čo doma robíte. Najväčšia neresť, ktorej sa dáma môže dopustiť, je zvoliť dlhé nohavice alebo dlhú sukňu, keď je predsa teplo a má jej spod sukne vytŕčať polovica rite a ideálne aj kúsok pyskov. Spodné prádlo je prežitok a čím viac budete cítiť pičacinkou, tým budete v očiach čávov z kaviarne väčšia kráľovná leta. Jediné módne faux-pas, ktoré si môže dáma na ulici dovoliť, je zabudnúť si v zhone podprsenku a vystaviť dychtivým pánom posedávajúcim na terasách stoporené bradavky. Za to si hejt na kvalitnom portáli iste nevyslúžite, naopak, zožnete mnoho lajkov, akurát nebudú vo forme dvihnutých palcov, ale inej časti tela.

Teda pardon, vyslúžite si hejt aj za vulgárne nenosenie podprsenky v 35°C, ale jedine keby šlo o náprotivkový ženský portál, pretože kultivované a distingvované dámy, ktoré takéto stránky (inak nazývané aj webpičince, prípadne slepačince) združujú na vás striehnu keď to najmenej čakáte a dôkladne skúseným okom preskenujú tú hrôzu, čo ste schopné si na seba bez kúska súdnosti navliecť. Keďže tento druh, odborne nazývaný jeblinus kávičkarius, sa vo svojom prirodzenom prostredí vyskytuje najmä v kŕdľoch, dotyčná generálka módnej polície nebude jediná svedkom vášho poníženia, naopak promptne zalarmuje všetky najbližšie súkmeňovkyne, s ktorými zdieľa napájadlo (väčšinou viedenská káva so stéviou), ideálne vášnivejšou gestikuláciou než s akou Hitler dodával svojim prejavom punc. Ich rozhovor pri tom prebieha nejako takto:
Dáma č. 1: KOT KOT KOT KOTKODÁK! KOTKODÁK!
Dáma č. 2: KOTKOTKOTKOTDÁK! KOTKOTDÁK.
Dáma č. 3: KOTKOTDÁK. KOTKODÁK. KOT KOTDÁK.
Dáma č. 4: HUDRI HUDRI!
Dáma č. 1: KOT KOT Ty musýš furt byť úplne odvecy, že? (gramatiku síce nepočuť, ale chcem vytvoriť čo najlepší dojem autentickosti)
Jeblinus kávičkarius je narozdiel od gentlemanov omnoho náchylnejší na rozoberanie výzoru ľudí, pretože to je jediný problém, ktorý dokážu svojimi slepačími mozočkami spracovať a tie inteligentnejšie (čo sa naučili vypľúvať semeno do vreckovky a nie na podlahu) zvládnu dokonca načrtnúť aj nejakú triviálnu analýzu konkrétneho odevu. To znamená, že na elementárnej úrovni vie pracovať s termínmi ako "láááadiace farby" a "nééééladiace farby" (čítať výrazným BA prízvukom).

Ja osobne mám v piči a preto občas chodím po meste bez hanby v teplákoch. Ako len môžem? Nuž:
1. Lebo idem do potravín kúpiť smotanu, nejdem kurva na hrad hostiť predstaviteľov G8. Ale asi aj tam by som prišla v teplákoch.
2. Lebo aj bez mejkapu a v teplákoch zapatlaných od tempier vyzerám lepšie ako ty v uniforme dlhoročnej štetky z Bangladéša, ktorá sa práve vrátila zo smetiska kde vyhodila svoje osemnáste decko.
3. Lebo nemám potrebu robiť dojem na plebs.

Aké jednoduché to je, však. Môžeš sa mi smiať za to, že chodím v teplákoch, ale ja môžem kedykoľvek dôjsť domov a prezliecť sa, zatiaľ čo ty sa môžeš aj roztrhať, no stále ostaneš iba hlúpou pičou.

5 rád ako získať sebavedomie

30. června 2016 v 18:14
V rámci svojej nespavosti som sa neuváźene rozhodla zablúdiť na portál krásna.cz. Ak by ste niekedy plánovali urobiť to isté, nemusíte! Po dôslednom výskume, ktorý spočíval v prečítaní asi pätnástich článkov (čo zabralo asi päť minút môjho času, keďže väčšina z nich má tak 100 slov), som sa rozhodla ho pre vás stručne zosumarizovať.

AKO ZBALIŤ KLUKA?
Nebuď piča.

TAJNÁ ZBRAŇ, AKO ZÍSKAŤ KAŽDÉHO KLUKA
Nebuď piča.

PREČO SI STÁLE SAMA?
Lebo si piča.

ČO ROBIŤ ABY SOM ZÍSKALA KLUKA SVOJICH SNOV?
Nebuď piča.

AKO SCHUDNÚŤ?
Nežer.

AKO SA LÍČIŤ?
Nie ako piča.

AKO ZAHVIEZDIŤ V POSTELI?
Máš piču? Tak už hviezdiš.

AKO NEBYŤ PIČA?
Na úvod nečítaj takéto pičoviny.

Myslím, že nič viac na tej stránke nenájdete a dokonca sa mi podarilo zachovať aj trápny pocit, ktorý čitateľ nadobudne z primitívnosti článkov publikovaných na danom portáli. V závere poďakujem poltárskym sklárňam za sponzorovanie tohto článku. Že má pre vás nulovú výpovednu hodnotu mi je takpovediac jedno, pretože mne už kuriér nesie sadu pohárov v štýle socialistického realizmu, ktoré som si vyslúžila investigatívnou žurnalistikou najvyšej akosti. Ďalší článok bude na tému: Prečo sú poháre z poltárskych sklárni najlepšie a prečo tento článok vôbec nie je reklama.

Prečo nechcem deti

30. června 2016 v 2:34 |  hejtíqy
Vždy som tvrdila, že nechcem mať deti. Chcem si nechať ujsť prebaľovanie, bojovanie o miesto v škôlke, maturitu, promócie a svadbu môjho hypotetického potomka. Vždy som si myslela, že je to moja vec a moje rozhodnutie, ktoré spoločnosť jedndoucho musí akceptovať, pretože rozhodnutie mať či nemať deti prináleží výhradne človeku, ktorého sa týka. Nikdy mi ani nenapadlo, že kvôli tomu budem osočená zo sebeckosti alebo ignorantstva, no ukazuje sa, že iní ľudia majú s mojimi vaječníkmi svoje vlastné plány a že niekto im dal právo zasahovať do tejto výhradne intímnej oblasti môjho súkromného života.
Nechcem mať deti, pretože si nemyslím, že moja rola ženy je s tým vyslovene spätá. Nemám v anamnáze žiadne choroby, ktoré by boli dedičné a mohli by môjho hypotetického potomka postihnúť, nemám ani dôvod obávať sa o finančnú stuáciu a akokoľvek inak sa vyhovárať na to, prečo je lepšie dieťa nemať, okrem prozaického dôvodu, že ho nechcem. Necítim žiadnu povinnosť predávať svoje gény ďalšej generácii, čo je tŕňom v oku niektorých ľudí, ktorí si z nejakého mne neznámeho dôvodu myslia, že každá plodná žena v stabilnom zväzku, ktorá je finančne zabezpečená, má morálnu povinnosť obetovať väčšinu svojho života porodeniu a výchove potomka.
Prečo? Je mať decko snáď ultimátny cieľ a dôvod existencie ženy? V dobách temna možno, ale v 21. storočí asi ťažko. Môj život nemôže byť plnohodnotný a naplnený bez malej kópie mňa cupitajúcej po byte? Čo je to za prjebanú premisu?
Nechcem dieťa, pretože si jednoducho nemyslím, že by ma materstvo napĺňalo a teda že by som bola dobrou matkou. Dieťa potrebuje lásku, starostlivosť, trpezlivosť a čas. Keď vidím decko v nákupnom centre alebo na ulici, nikdy si nepoviem "aww, aké je zlaté". Poviem si "kurva, prečo ho mater nechá motať sa ľuďom pod nohami". Akokoľvek hrozne to znie, ja som skôr ten druh človeka, čo dá decku tablet s Angry birds len aby mal chvíľu pokoj. Ten typ matky, ktorá odloží decko k starým rodičom aby mohla ísť s kamoškami na túru.
Zároveň si nemyslím, že mať decko je čosi, na čo môže byť človek hrdý. Nie je to žiadny úspech o ktorý sa treba špeciálne snažiť a zaslúžiť, je to len biologický proces ktorý sa buď vydarí alebo nie. Matka môže byť hrdá jedine na výsledky jej výchovy, no nikdy nie na samotný akt porodenia decka. Čo ma vedie k ďalšiemu dôvodu, prečo mať deti nikdy nechcem. Moje dieťa by pravdepodobne trpelo od útleho veku komplexom menejcennosti, pretože moja náročnosť na výsledky (svoje aj ostatných) by sa vzťahovala i naň, teda pokiaľ by to nebol multitalentovaný génius s IQ 150, musela by som svoju pýchu naň predstierať. V duchu s mŕtvym pocitom sklamania by som s kŕčovitým úsmevom pripínala na chladničku hnusnú čmáranicu a zasievala zrnká sebadôvery falošnou chválou. Dívala by som sa spoza laptopu ako sa hrá s legom a videla by som seba - ďalšieho nie dosť dobrého človeka. Iste, možno by ma zaslepila materinská láska a všetko, čo by môj potomok vykonal, by mi prišlo dokonalé a úžasné. Dosť však o tom pochybujem, pretože nepatrím k romantizujúcim ľuďom. Eventuálne by som aj to dieťa začala vnímať ako ďalšie zo svojich zlyhaní, ako niečo, čo sa mi nepodarilo a čo chcem zo svoho života odstrániť.
A to je niečo čo by nikdy, nikde žiadne dieťa nemalo cítiť od svojho rodiča. Z lásky k svojmu potenciálnemu decku ho radšej mať nebudem, pretoźe to je to najlepšie, čo preň môžem urobiť.
Ak patríte k tým ľuďom, ktorí majú radi názory na veci, do ktorých ich je hovno, skúste nabudúce radšej ostať ticho. Ak sa niekto rozhodne deti nemať, pravdepodobne tak robí z veľmi dobrého dôvodu, ktorému nemusíte plne rozumieť.

1. týždeň abstinencie

28. června 2016 v 2:11 |  denníčeq
Dobrý večer,

viem ako som sa zastrájala, že sem už zrejme písať nebudem, keďže som dostala možnosť písať pre jeden portál, ale potom mi napadlo, že by som tento svoj blogísek mohla prestransformovať z prudko didaktického hniezda sarkazmu a ostrovtipu na klišé denníček ako od 13 ročnej emo teenky.
Iste, asi ste práve pochybovačne nadvihli obočie, no dovoľte mi ubezpečiť vás, že toto ani zďaleka nie je v TOP 10 mojich najhorších nápadov. Veľa ľudí blog využíva ako prostriedok boja s nejakým duševným nesvárom, takže asi nebude až tak trápne, keď si z tohto urobím svoj slniečkový ružový abstinenčný zápisníček radostí, ktoré si užívam len vďaka zavrhnutiu démona alkoholu.

Zajtra (dnes) to bude presne týždeň, čo abstinujem. Už sa mi to raz podarilo aj na dva týždne, ale keďže sa vtedy nedostavili žiadne abstinenčné príznaky, povedala som si, že môj alkoholizmus je ešte v spoločensky akceptovateľnej norme, toto zistenie som oslávila litrom vína a bola som so sebou výsostne spokojná.
Predchádzajúci víkend, keď mi kamoška pomáhala vyšťať sa, lebo som nedokázala urobiť ani len náš tradičný slav squat, som si uvedomila, že asi by bolo namieste so sebou niečo robiť. Taktiež som si uvedomila, že moji kamaráti vlastne ani nie sú kamaráti, v podstate sú to len ľudia s ktorými môžem piť "sociálne", lebo robiť to sama doma pri PC vraj nespadá do kategórie akceptovateľnej spoločenskej unavenosti. Neviem ani ako sa volajú priezviskom. Pochádzam totižto z východoslovenského mestečka, kde je alkohol fundamentálny pilier kultúry. Fundamentálny hlavne preto, že je jediný.

Tak som odišla z domu k priateľovi a odvtedy sa snažím nájsť si nejaké zmysluplné hobby, ktoré by mi efektívne vyplnilo habadej môjho voľného času a ktoré sa nedá vykonávať popri popíjaní. Písanie týchto chujovín šlo teda zo zoznamu rázom preč, keďže ani jeden článok na tomto blogu som nenapísala s menej ako jedným promile v krvi, moja školská robotka ghostwriterky (neviem ako inak to nazvať) a občasnej prekladateľky je taktiež v tomto smere nepoužiteľná. Niekedy mám pocit, že tie preklady a "odborné" práce som zvládla napísať len vďaka kombinácii vytrvalostného chlastania a odhodlania zarobiť keš na ďalší chlast.

Tak som skúsila prehľadať nejaké fóra združujúce podobné pochybné existencie, aby som sa inšpirovala tým, čo robia ostatní lúzri bojujúci so závislosťou. Malo to jediný efekt, a to získanie pocitu, že som pravdepodobne najmladší alkoholik na svete, keďže ostatní sa buď starali o svojich harantov, chodili do roboty bez toho aby im bolo blbo, prípadne pracovali v záhradke. Kurva, a čo mám robiť ja? Nič ma nebaví a všetko mi pripadá blbé. Musela som teda na ideálnu činnosť pre seba prísť sama a to ruka v ruke kráčalo s naozaj hlbokým načrením do hĺbok mojej duše. O svojej duši rada premýšľam ako o Sýrii - rozbombardovaná na franforce s množstvom protichodných táborov, ktoré majú navzájom nekompatibilné pohnútky a nároky na dŕžavy; so vzácnymi pamiatkami a pozoruhodnosťami dávno zničenými devasťačnou tsunami konfliktu a nestability. Čo by ma mohlo baviť a zároveň mať blahodárne účinky na môj psychický stav?
Napadlo mi pár možností a všetky boli rovnako hrozné a neprípustné. Rezignovane som si povzdychla a s myšlienkou "ľudia predsa kvôli snahe zlepšiť svoj život klesli aj omnoho hlbšie" som pre istotu zalepila webkameru páskou, našla na youtube inštruktážne video jógy pre začiatočníkov a pustila sa do pokusu o cvičenie. Keď už nič, aspoň si možno raz budem vedieť dať nohy za hlavu, čo znamená že ma celý zástup príslušníkov mužského pohlavia požiada o ruku. Možno jeden z nich bude bohatý a ja už nebudem musieť riešiť svoju budúcu kariéru.

Prvý deň som vydržala heroických desať minút, na ďalší šesť a dnes dvanásť. Zistila som, že pravú ruku, ktorou dvíham fľašu, mám omnoho silnejšiu. Dvanásť minút je však dosť málo, tak som sa dodatočne rozhodla ísť prejsť na kopec, čo máme hneď za barákom. Ako karkulka s ruksačikom som teda blúdila po spletitých lesných chodníkoch a premýšľala nad tým, že keby ma teraz zožral medveď, aspoň by som nemusela ďalej dumať nad týmito patetickými kokotinami. Našla som pohodlne vyzerajúci zrúbaný strom (chránená oblasť hore-dole) a chvíĺu som čítala Bukowského. Bukowski asi môže na ľudí s mojim problémom pôsobiť ako trigger, ale pri troške nadhľadu sa dá brať aj ako odstrašujúci príklad. Ani jedna jeho postava nie je normálna.
Príroda v okolí, kde teraz bývam je vskutku malebná, v lese je príjemne chladno aj pri najpekelnejších horúčavách a občas sa vám naskytne aj riadne pekný výhľad. Po zhruba dvoch hodinách, za ktoré ma stihlo dokonale opáliť podľa trička a ponožiek, som sa dotrepala domov a výnimočne som sa rozhodla najesť tuhej stravy. Totiž niekedy, keď sa mi nechcelo variť, som si šla kúpiť liter vína a po jeho vypití ten hlad zaručene prešiel. Zo začiatku to znelo ako dobrý life hack, ale dokáže sa updatnúť na zápal podžalúdkovej žľazy a to je niečo, čomu by som sa rada vyhla.

A toto robím každý deň, keď je pekne. Myslím, že sa cítim o niečo lepšie, aj keď to čaro grcania o ôsmej ráno zo strešného okna žiadna prenádherná prírodná scenéria tak skoro zrejme neprebije.
Ale nie, robím si piču, grcať žlč z okna po týždni nežrania a sústavného pitia je niekde na spodných priečkach atraktivity môjho zážitkového repertoária. Len nechcem znieť príliš gej.
V rámci relaxu som sa uchýlila na memrise, prostredníctvom ktorého sa učím nové anglické slovíčka. Doteraz nechápem, ako sa mi podarilo zvládnuť dva roky serióznej vysokej školy pri mojej frekvencii chlastania 5krát do týždňa? Kedysi som mala vyššie trojciferné IQ, ale po týchto rokoch predpokladám, že som sa prepila do šedého priemeru sedláckeho plebsu. Stále však neobviňujem za svoj posratý život americké mimovládky a multi-kulti (haha, nejaká piča o tom napísala článok, ocitol sa na titulke, nezvládla nápor kritiky, tak ho zmazala, ahahahaa), takže hádam pre mňa ešte existuje nejaká nádej.

Frajer organizuje tábor pre deti, takže mu s tým občas pomáham. V sobotu sme na lúke aj s lesbou a anglánom stavali kartónové autíčko, zatiaľ čo na neďalekom amfiteátri bol rockový koncert, tak sme aspoň mali vhodný hudobný podmaz. Keď sme dostavali, vyšli sme na kopec, vyštverali sa na bal sena a počúvali nejakú iste strašne undergroundovú kapelu. Nebol to zlý deň a som celkom rada, že si ho pamätám. Kebyže si k stavaniu autíčka vezmem fľašu, večer by už bola prázdna a nepamätala by som si všetky tie teplé hrejivé slová a vyznania, ktorými ma priateľ v poslednej dobe častuje.

Tak, dokázala som týmto článkom unudiť sama seba, takže si srdečne gratulujem a idem sa odobrať do spania. Mimochodom, jeden z hlavných dôvodov môjho pitia bol chronický nedostatok spánku. Čítala som články a štúdie o tom, ako požívanie alkoholu negatívne ovplyvňuje spánok, ale vždy som si len pošúchala opuchnuté oči, zamumlala "to je pičovina" a vypla zvoniaci budík, ktorý som si nastavila pre prípad, že by som náhodou po tridsiatich hodinách bdenia zaspala a nevstala do školy.
No čuduj sa svete, človek sa raz za deň trochu poohýna podľa inštrukcií nejakej hipisáckej vegánskej feministky na youtube a zrazu sa mu spí krásne aj dvanásť hodín bez toho, aby sa v noci budil kvôli suchotám. Rudimentálna logika by zrejme mala stačiť na vyhodnotenie takýchto súvislostí v priebehu 3-4 sekúnd, no ja som pomalejšia a trvalo mi to rok.

Keď udrie depresia

24. června 2016 v 11:12 |  denníčeq
Ak sa budem niekedy znova cítiť na dne, tak asi aspoň počínajúc dnešným dňom môžem povedať, že aspoň nie som libra.

Manuál pre život

20. června 2016 v 9:11
Skapte.

S PÁNOM BOHOM... IDEM OD VÁS... NEUBLÍŽIL SOM... NIKOMU.... Z VÁS

18. června 2016 v 1:02 |  denníčeq
Soi, moji verní imaginárni fanúšikovia,

tento blog zrejme na dlhšiu dobu končí. Nie že by som sa mu doteraz pravidelne venovala, no bohužiaľ, už na to nemám dôvod a hlavne kapacitu. Po novom musím písať dva články týždenne na istý lajfstajlový webzine. Ako moji verní čitatelia vedia, napísať dva články zvládam možno tak za mesiac, občas za rok. Bude to pre mňa challenge.

Alebo vlasne viete čo? Vzhľadom na povahu mojich príspevkov ma o chvíľu aj tak iste vyhodia, takže sa môžete tešiť na hejty na lajfstajlové webziny.

Ide mi o zárez do životopisu. Viem, že nie je práve významný, ale som študent medzinárodných vzťahov. Potrebujem na pracovnom trhu preukázať znalosť čohokoľvek, aby som sa odlíšila od mojich spolužiakov, ktorí zvládajú memerovanie a fajčenie penisov (to mimochodom zvládam aj ja... až na to memrovanie).

To be continued, Vaša Domina et Dea Nancyslava.



Ak by ste ma chceli dodatočne kontaktovať, môj verejne známy e-mail dominaetdeanancyslava(at)gmail.com je vám, mojim drahým fanúšikom, k dispozícii.














Ale nie, už si zaslúžite vedieť, že tá adresa neexistuje.