LEGENDA

Pátek v 22:46 |  denníčeq
Skloňte sa pred mojím majestátom.

Rozhodla som sa pre túto tému týždňa využiť reťazovku. Už to zrejme nefičí, ale býval to zoznam otázok, ktoré sa šírili po blogoch pred pár rokmi, pričom posledná vždy vyžadovala označiť pár ďalších blogov, ktorých autori tiež museli na svojom blogu na otázky odpovedať. Viete, nebol ešte ask.

Hej, tento blog ide riadne do hája. Tak poďme teda na to.

Akú najodvážnejšiu vec si kedy urobil?
Bodla som týpka nožom do tváre.

Vieš čo znamená tvoje meno a aký je za nim príbeh?
Moji rodičia sa rozhodli pomenovať ma prístav. Neviem, čo ich k tomu viedlo, ale ich rozhodovací proces si viem dobre predstaviť:
Mamka s tatkom idylicky sedeli na mäkučkej pohovke pri rodinnom krbe, ihrajúce svetielka praskajúcich plameňov sa im odrážali na svetlých tvárach a matne osvetľovali mená v kalendári, ktorý si moja mamka opierala o znamenité tehotenské brucho a do ktorého moji stvoritelia spoločne nazerali. Okrem jemných tónin šíriacich sa z gramofónu, ktoré príjemne podčiarkovali útulnú atmosféru, sa v miestnosti ozývalo len praskanie ohníka a šušťanie pri otáčaní strán kalendára, až pokiaľ nenalistovali TO meno. TO meno, ktoré mala ich malá princeznička nosiť celý život.

,,Lol, v škole ju za toto riadne dojebú. Ešte nevychodí ani základku, a už bude trpieť depresiami!" uškŕňal sa tatko.
,,Haha, všetci jej budú recitovať tú dementnú báseň, prípadne nebudú ani veriť, že také meno vôbec existuje. Bude im to musieť dookola vysvetľovať" nadchýňala sa mamka.
,,A ešte je tu tá ľudová krčmová pieseň, ktorú jej iste bude každý spievať."
,,Pri troche šťastia z nej vyrastie asociálny cynik a sociopat so silným sklonom k alkoholizmu!"
Stvoritelia si dali high five a praskot ohníka s jemným hudobným podmazom prerušil ich démonický smiech. O pár týždňov sa princeznička predrala na tento svet. S plačom. Asi vedela, ako po návšteve matriky už bude celý život len trpieť.

Keby si mal napísať knihu o svojich priateľoch ako by sa volala?
Taká už vyšla.

Akú hudbu by si vybral aby sprevádzala tvoj život?
Nuž chcela by som riadne rockové vypaľovačky, ale viac by sa asi hodil soundtrack z A je to.

Predstav si svoj vlastný pohreb. Čo by tvoja rodina, priatelia, kolegovia povedali o tvojom živote?
"Meh."
Och, počkať. To by som o ňom povedala ja.

Keby si mal vytvoriť strašidlo zo svojich zážitkov a skúsenosti, ktoré by si použil?
Svoj odraz v zrkadle v nedeľu ráno po týždňovej párty.

Aký typ komplimentov si vážiš najviac?
Hm, je pivo kompliment?

Keby si bol neviditeľný kam by si šiel? A čo by si robil?
Vykrádala by som banky a špehovala by som politikov. To by boli nahrávky, nejaký Matovič sa môže skryť.

Aký by bol tvoj život, keby bol dokonalý?
Neexistoval by prach a pavúky.

Aké zmeny by si urobil keby si mohol ešte raz prežiť svoj život?
Asi by som toho týpka bodla do tváre ostrejším nožom.

Na čo špeciálne vo svojom živote čakáš?
Na novú sériu Game of Thrones. A ešte čakám na to, že raz nájdem zmrzlinový stánok, kde budú mať fakt dobrú pistáciovú zmrzlinu, nie takú tú umelú sladkú rakovinu.

Si pravidlo alebo skôr výnimka z pravidla?
Neviem, mám v pyči.

Aká je tvoja najväčšia životná výzva?
Nespáchať samovraždu.

Aké sú tvoje najväčšie obavy z budúcnosti?
Bojím sa, že jeden z ďalších Warcraft filmov bude o Arthasovi a že z neho urobia nepozerateľnú nekonečnú sračku ťahajúcu sa ako chlamýdiovitý výtok z plesnivej vagíny Ficovej asistentky, z ktorého si budem pamätať jedine nahorklý pocit kdesi v hrtane, ktorý bude spôsobovať ľútosť nad tým, že som za takú kokotinu vysolila päť eur, za ktoré som sa mohla radšej ožrať z tradičného 40 centového tuzemáku, a z ktorého by mi stále bolo na druhý deň menej zle.

Predstav si, že tvoj život je film ako by sa volal?
Neznášam My Chemical Romance.

No, ako hovorím, tento blog ide do hája.
 

Prijímačky sú fraška

17. září 2016 v 14:15 |  denníčeq
Ach, tie naše humanitné vedy.

Moja spolužiačka zo strednej, pôvodne z akejsi rurálnej oblasti, nebola schopná sa za štyri roky strednej školy naučiť spisovný slovenský jazyk. Pri odpovedaní pravidelne dávala perly typu "ta vycahla som sebe papire zo šuflatky" a pri dlhších slovách počudovane trieštila oči, alebo ako by povedala ona: "ta mi oču skrúci". Tesne po maturitnom teste zo slovenčiny lamentovala, že stihla vyplniť (cca) 20 otázok a zvyšné len natipovala v poslednej minúte bez toho, aby ich vôbec čítala. Predchádzajúceho školského roka sa z nej stala bakalárka predškolskej pedagogiky. Ta fajne, ne?
Na tieto veci je už dnes človek pomerne zvyknutý. Žijeme v štáte, kde je pre školu každý študent predovšetkým mastná dotácia od štátu, preto posledné roky môžeme byť svedkami trendu masívneho prijímania ľudí na vysoké aj stredné školy, hoci niektorí bakalári zrejme nemali dostať ani maturitu. Keby aj tá nebola len fraškou.
Prijímačky sú malým medzistupienkom v sérii týchto školských frašiek. Veľa univerzít ich tento rok zrušila, čím nám ušetrila deň zbytočného cestovania hore-dole, za čo univerzitám veľmi pekne ďakujeme. Keďže to vyzerá, že prijímačky sa na niektorých odboroch stanú minulosťou, rozhodla som sa zaspomínať si na zážitky z nich.

1. Gympel
Mám dyskalkúliu a počas základky som z matiky prechádzala na štvorky. Okrem toho som na štvorky prechádzala aj z chémie, ktorá by ma zaujímala jedine keby sa na nej premietal Breaking bad, a takisto so štvorkami z fyziky, ktorá by ma iste zaujala, kebyže mám potvrdené že existuje Stargate a ja sa môžem stať druhou Sam Carterovou. Každopádne, zlé známky už asi nie sú problém ani keď chcete ísť na výberovú školu. Keď som aj napriek svojmu značnému deficitu v matematike spravila prijímačky na gympel s percentilom 85, moja matka aj učitelia to videli na zásah vyššej moci a div nevolali do Vatikánu, aby k nám na školu pedofilní batmani obvešaní zlatom prišli uznať zázrak.

1. Stredná umelecká škola
Na prijímačky som doniesla plný obal výkresov z výtvarného krúžku, prípadne tie, čo som si len tak čmárala doma z nudy po zlomení palice nad peklom zvanom dial-up internet. Okrem mňa v ateliéri čakal môj budúci kolega, ktorý so sebou nedoniesol nič a keď som sa ho opýtala prečo, bol veľmi prekvapený z informácie, že sme nejaké ukážky našej práce vôbec doniesť mali. Povedala som mu, že na to aj tak najskôr bude srať pes a nech sa tým zbytočne neznervózňuje. Ukázalo sa, že som mala pravdu a ten obrovský obal som tam terigala v autobuse úplne zbytočne, pretože tie práce nikto ani vidieť nechcel. Vlastne ani nás nikto vidieť veľmi nechcel, nechali nás v triede bez dozoru a každú pol hodinu prišiel nejaký iný učiteľ, aby nám povedal, čo máme robiť ďalej.
Dostali sme kýbel hliny a predlohu v podobe mušle vymodelovanej z nej, našou úlohou bolo spraviť čo najvernejšiu repliku. Nikdy som niečo také nerobila, ale celkom ma to bavilo a musím sa skromne pochváliť, že moja mušlička vyzerala šťavnato a nejeden zberateľ by sa na ňu ulakomil. Môj budúci kolega frustrovane tri minúty pred uplynutím časového limitu svoju mušľu zhužval do homogénnej neforemnej guče pripomínajúcej riť Kim Kardashian a s kamenným výrazom hodným Procházku toto veľdielo odovzdal.
Ďalej sme dostali plášť bližšie neurčeného telesa, ktorý sme mali vystrihnúť a poskladať z neho kocku, ktorá by držala aj bez použitia lepidla. To, že moja kocka držala pokope som si vysvetľovala tým, že najskôr budem prvý Jedi tejto galaxie, pretože inak ako bez použitia Sily to nemohlo byť možné.
Môj budúci kolega sa z nudy zatúlal vedľa do skladu, kde našiel desiatky kociek z prijímačok z predchádzajúceho dňa. Tak svoju zahodil do koša a odovzdal parádnu kocku niekoho iného. Veľmi som ho za to uznávala, no ja som na to odvahu nemala.
Poslednou úlohou bolo nakresliť zátišie postavené zo šiestich driev. To už sa nám síce obom chcelo ísť domov, ale povedala som si, že budem vytrvalá a urobila som suchým pastelom celkom pekný plasticky vyzerajúci obrázok so zachovanou kompozíciou, rozmermi a tým všetkým. Môj kolega sa na mňa asi hodinu díval, pretože svoje dielo dokončil za šesť minút a pozostávalo z asi pätnástich čiar a troch oblúkov, ktoré vymaľoval na žlto. Potom vyhlásil, že je špinavý od pastelu a že takto sa v krčme ukázať nemôže, tak sa na to vykašľal. Oboch nás prijali.

3. Anglický jazyk na VŠ 1
Vystúpila som z auta pred univerzitou, pozerám že hneď vedľa je krčma. Tak som si dala za jeden na nervozitu. Prvá úloha: Dali nám klasický test na porozumenie textu, slovnú zásobu, gramatiku, proste všetko. Bol celkom náročný, ale vyplnila som ho celý a bola som si dosť istá svojimi odpoveďami.
Teta, čo na nás dávala pozor, vyhlásila, že každý, kto bude mať menej ako 75% (myslím) nebude pripustený do ďalšieho kola, ktorým bol ústny pohovor. Trochu som znervóznela a kým testy opravovali, dala som si ešte v krčme vedľa školy zo dve vodky s džúsom uvažujúc nad tým, že štúdium v tejto inštitúcii by sa mi aj celkom rátalo.
Z výsledkov vyplynulo, že podmienku napísať test lepšie ako na 75% spĺňame ani nie desiati, nuž dozorkonajúca teta vyhlásila, že teda dajú šancu všetkým so skóre nad 50% a že zvyšným možno príde rozhodnutie o prijatí/neprijatí neskôr, keď sa uvoľnia miesta. Mierne pripitá som teda šla na ústny pohovor s tým, že som to chcela mať čo najrýchlejšie z krku.
Opýtali sa ma asi tri otázky, a poslali ma preč s tým, že sa určite vidíme v septembri. No, síce mi prišiel domov papier že ma prijali, ale nevideli sme sa, nakoľko tá univerzita je niečo ako posledná záchrana pre tých, ktorých nevezmú nikde inde a po troch rokoch nudenia sa v triede im dajú titul.
Bol tam týpek, čo maz zo 100 bodového testu 8 bodov, no verím, že aj ten je už bakalár.

4. Anglický jazyk na VŠ 2
Stála som osamotená pred svojou budúcou fakultou a pri pohľade na to, ako každý okolo civí do papierov a starostlivo memoruje do posledných chvíľ, som vedela, že toto bude zrejme dosť prúser, keďže som radšej celý štvrtý ročník prehúlila pri South Parku namiesto učenia sa na prijímačky. Aj to prúser bol. Nevedela som preložiť vetu "Idem študovať tlmočníctvo a prekladateľstvo." Ale bola som v počte bodov štvrtá, takže ostatní to asi nevedeli tiež.

5. Medzinárodné vzťahy
Z testu zo všeobecného prehľadu som sa dozvedela o existencii asi troch krajín. Našťastie tam bolo dosť otázok a test z druhého jazyka bol asi ľahký za predpokladu, že nejaký druhý jazyk viete. To môj prípad nebol, ale ešte v dobách slabého internetového pripojenia som sa naučila azbuku, v ktorej som asi pol hodiny lúštila 20 otázok. Väčšinou som to vzdala a proste zakrúžkovala B, lebo B ako Batman a to predsa nemôže byť zle. Aj tak ma prijali, bola som druhá.

Preto nemajte strach, že by vás na školu nezobrali. Pri humanitných vedách od sociálnej práce až po právo je takmer nemožné sa na školu nedostať. Majte skôr strach z toho, aby vás nevyliali už v prvom ročníku, pretože prijímačky sú oproti priemernej skúške na univerzite vtip.

Strážca našej doby

17. září 2016 v 13:45 |  téma týždňa
Neviem kto to je, ale evidentne mu je dobre na tej dovolenke kde sa vybral niekedy na začiatku dvadsiateho storočia.

Mimochodom, najlepší článok na túto tému napísal Dewey.
 


Najviac popiči omáčka na špagety

16. září 2016 v 13:29 |  receptíqy
Omáčka je taká univerzálna vec, ktorú je fakt ťažké dojebať. Ani mne sa to zatiaľ ešte nepodarilo.

Potrebujeme:
veľa času
mleté bravčové mäso
cherry paradajky, nie tie gumené kokotiny z Kauflandu
paradajkový pretlak alebo pyré
olivy
cibuľu
šampiňóny
tymián
bazalka
čierne korenie
červená paprika
trochu cukru
cesnak

Postup:

1. Nakrájaj a očisti huby, hoď ich na panvicu kde už máš zohriatý olivový olej. Pridaj trochu soli a čierne korenie. Čakaj, kým huby zmäknú, dostane sa z nich voda a začnú pripomínať mŕtve zvieracie embryá.
2. Vtedy prihoď nadrobno pokrájanú cibuľu. Počkaj, kým bude cibuľa sklovitá ako tvoj pohľad v piatok večer, potom pridaj mäso, poriadne to pomiešaj a pridaj soľ, korenia podľa uváženia.
3. Keď už mäso považuješ za urobené, zalej ho pretlakom, do ktorého pridaj ošúpané a nakrájané paradajky, nakrájané olivy, mrte byliniek a pretlačený cesnak. Nechaj to tam, nech sa to spolu trochu podusí, občas to pomiešaj.
Hint: Keď to vyzerá ako grcka pred železničnou stanicou v pondelok ráno, tak je to hotové.
4. Nalej to na (uvarené) špagety alebo penne.
5. Nastrúhaj na to syr alebo sa maj rád a kúp si už nastrúhaný parmezán.
6. Bon Appetit a žer.


A ešte rýchla odpoveď na pár základných otázok:
Zvládne to aj fucktard s dvojplatničkou na intráku? Áno.
Je to naozaj najviac popiči omáčka na svete? Kámo, ani morkadela sa jej nevyrovná.




Venované blogerke Fredy

11. září 2016 v 11:39
Choď už dopiči, Fredy.
Pod každým článkom mám jeden z tvojich komentov, ktoré notoricky spamuješ pod všetky blogy, ktoré sa objavia na titulke blog.cz. Je to buď "to je zajímavé :)" alebo "hezký článek :)". Robíš to už zhruba rok a prečo? Na čo je to dobré? Stojí ti to za tých šesť klikov navyše, ktoré tým získaš? VŠETCI vieme, že si nikdy neprečítala z našich blogov ani pol vety predtým, ako si tam napísala tú svoju sračku. VŠETCI sme ticho, lebo si najskôr decko a tak nejak dúfame, že z toho vyrastieš.
Ale mňa už to krajne vytáča, keď vidím pod svojím článkom komentár, ktorý dúfam že bude od Deweyho alebo od Sonye, teda od ľudí, ktorí majú čo povedať a nemelú trápne sračky len aby si "nenápadne" urobili reklamu. A namiesto toho je tam od teba pičovina typu "hezký článek". Vyser sa už na to, alebo oblúkom obchádzaj tento blog, prosím ťa.

A čo si ja vôbec navrávam, si tak blbá, že ešte aj pod tento článok napíšeš "hezký článek :)" a neprečítaš si z neho ani pol vety.

20 príbehov ľudí, ktorí to prehrotili s chlastom a prebrali sa v inej krajine

10. září 2016 v 23:15
Raz som skormútene v polokóme sedela na hajzli vo vlaku, dúfajúc, že revízor nebude dôkladný a v hone za čiernymi pasažiermi nepreskúma aj tieto bohom zabudnuté oblasti. Našťastie sa vtedy ešte netrebalo báť hlavohrudí s IQ 6, ktorí sú dnes samozvaní strážcovia vlakov, len jedného revízora s výhražne blikajúcim skenerom na ISIC karty. Presne to som vtedy totiž bola - čierny pasažier. Putovala som z mesta známeho ako Perla na Váhu, bez peňazí, sebaúcty a hlavne spomienok, ktoré by boli odpoveďou na otázky: Ako som sa sem dostala? Prečo som kurva v pojebanej Žiline, keď som včera bola ešte v Bystrici? PREČO preboha nemám ani cent? Is this a real life?
Premýšlanie nad tým, či by nebolo načase skončiť s chľastom sa mi zdalo príliš mejnstrím, tak som sa radšej rozhodla urobiť rozsiahly výskum o tom, či sa niečo také stáva aj relatívne normálnym ľuďom.

Výsledky tejto dôkladnej štúdie môžete podrobne preskúmať tu. Alebo to ani nemusíte skúmať, len na to kliknite nech mám čítanosť.
Ďakujem krásne, soi.

Najlepší článok na blog.cz ever

10. září 2016 v 18:03
Sedím nahá za PC, popíjam whisky a píšem tieto riadky.






























The end.

special guest star on this blog

10. září 2016 v 1:53 | dewey - největší fanoušek tohoto blpgu |  denníčeq
Ahoj, tady Dewey, special guest star on this blog.
jsem asi nevětší fanoušek Nancy, majitelky tohoto blogu. Je asi 1:18 středoevropského času a já se snažím vyznat na slovenské klávesnici mé drahé kolegyně, jejíž jsem největším fanouškem. Drahá kolegyně, která právě šla "trtkať", ako sa po slovensky hovorí "šukat"... no, neviem, ako dokončiť túto vetu.
Jak jsem už řekl, ve slovenské klávesnici se nevyznám, protože tu oproti naší české mají myšmaš, nebo já to moc nechápu. Jsem připitej, tak se snažím, aby to vyznělo co nejvýstižněji a co nejvíc autenticky.
Slovenský jazyk nemá písmenka jako je "ř" nebo "ě", což je pro mě trochu komplikované, ale já věřím tomu, že to zvládnu.
Dneska/včera jsem se vydal ze své rodné hroudy, což je Zlínský kraj v České republice vydal na výlet na Slovensko za autorkou tohoto blogu, která mi povolila, a která taktéž napíše článek na můj blog, napsat článek. Nevím, jestli tato věta dává smysl, ale to se dozvíme, až budeme tročku střízliví.
Nechci si dělat reklamu na svôj blog, protože paradoxně, naše blogy byly zařazeny mezi blogy tohoto týdne , aniž bychom se o něco snažili. Zdá se, že jsem si zvykl na slovenskou klávesnici, která mě upřímně dost sere, neboť na té české by to bylo o dost jednodušší.
Dneska jsem se poprvé v životě vydal za někým, kdo bydlí celkem daleko ode mě. Dobře, není to tak daleko, ale musel jsem to dost objíždět, což není tak moc důležité. Celkem jsem strávil pět hodin ve vlaku a uvítalo mě nádherné přivítání v podobě obětí. Majitelka blogu měla u sebe víno a já ji už z vlaku poznal. Nebudu mluvit ani o tom, jak jsem v blízkosti tohoto města, ve kterém se nacházím, projel snad deseti tunely, ve kterých jsem ztratil signál, a nebo dokonce i wifi. Byla tma a já jsem ty tunely ani neviděl. Naštěstí se mnou cestovalo tolik zkušených rodných Slováků, kteří mi dokázali říct, kde se právě nacházíme.
Nicméně, přijel jsem do města, které je zhruba stejně velké, jako to, ve kterém jsem se narodil a kde jsem si minulý víkend zašukal a pak šel pařit. Žije to tu asi 1000x víc, než ve Zlíně a to je fakt hustý. Prošli jsme pár hospod a v každé jsme si dali nějaký panáčky.
Abych tu jenom nemluvil sračky, proč, co a jak. Proste som dostal povolenie napísať článok na tento blog, lebo som tu prijel. Teraz začínám hovoriť po slovensky, lebo písať česky na tejto klávesnici ma naozaj ubíja. Ani neviem, čo chcem povedať, lebo môj proslov je aj tak božím prikazaniom. /ak je to zle napísané, opravte ma/.
Ak autorka hovorí sama o sebe, aj keď to nie je pravda, po pravde, ja som dosť piča. píšem dristy skoro o druhej rano a neviem vlastne o čom. Ani neviem, aký to má dôvod.

Tématem týdne je "strach z vlastních myšlenek", což je něco, co ke mně naprosto sedí a troufám si říct, že i k autorce blogu, nicméně obaja sa pokusíme k tomuto niečo napísať, lebo máme práve celý alkoholický vikend pred sebou. Nemáme čo skrývať, lebo aj tak o nás nikto nič nevie, keďže sme teprve začínajucí spisovateli. Chce se mi chcát a jít si zapálit, takže nyní si jdu dát pauzu a cigaretu. Doufajivši, že mě políbí múza a napíšu něco velmi užitečného a do tohoto blogu hodící se.

Ok, cigareta mě dostala do stavu, že nevím, o čem vôbec píšu /vôbec som použil preto, že sa mi nechtel písať překlad tohoto slova do češtiny, přestože s touto závorkou za lomítkem jsem si dal víc práce, než bych urobil, keby som napísal toto slovo v mojom rodnom jazyku./ Protože ani nevim, o čem píšu a už mě ta slovenská klávesnice fakt nebaví, končím tento nesmyslný článek o ničem a jdu dál pít, bohužel, sám. Zároveň se autorce omlouvám za nesmysly, které produkuju, nicméně doufám, že to pochopí a článek tu nechá, zároveň jí nechávám možnost taktéž napsat článej na můj blog. Věřím tomu, že ona ráno nevyplodí takovou sračku, jako já plodím teď.

P.S. jsem fakt piča a slovenština pro mě není cizí jazyk, ale tohle psaní fakt nezvládám. Podporuju její vztah s jejím arabským přítelem, protože běloši jsou moc mainstream. Nevím, co dál psát, proto tento článek končím. I tak to jen zohyzdí její blog, který je, stejně jako můj, jedním z blogô týdne. čus, dasvidanija, goodbye. Nebrat tento článek vážně. Papapapappa.


Odporúčte mi blogy, ktoré sa mi budu páčiť

9. září 2016 v 20:23
Nechcem čítať žiadne pseudointelektuálne básničkové tvorby duší odlúčených zo spoločnosti, ani nič nehovoriace nenápadité chujoviny, ktoré znejú ako tisícpäťsto iných NAVLAS rovnakých blogov.
Vľavo mám obľúbené blogy. Sú to najlepšie, na čo som za svoje dva a pol ročné pôsobenie na tomto serveri narazila. Dali laťku dosť vysoko. Ak však poznáte podobne zamerané, ktoré by ma mohli zaujať, šup s nimi do komentov.

Shash poviedka: Zakázaná láska

9. září 2016 v 16:56 |  poviedočky a prekladíky
Tento článoček nie je vhodný pre ľudí mladších ako 18 rokov! A vôbec, celý tento blog. Heš, heš, buditeľka rána! Nechajte dospelých vydiskutovať si ich zvrátené sexuálne predstavy.


Neviem, či tento trend ešte pretrváva, ale kedysi dávno, ešte za vrcholu slávy Harryho Pottera, sa zrodil fakt nepríjemný žáner fanfiction, ktorý bol nazvaný slash.
Neukojené násťročné dámy s jednou rukou v nohavičkách a s ďalšou na klávesnici oduševnene vymýšľali stupídne dôvody, prečo by ich obľúbená postava (napríklad Draco) mala byť gej (čo by pri Dracovi asi nikoho neprekvapilo) a ešte stupídnejšie dôvody, prečo by táto postava (Draco) mala chcieť svoj teplý ružový žaluď strčiť do dutín postavy, ktorú z duše neznášala (napríklad Harry). Potom nasledovali už len farbisté opisy toho, ako Draco vnikal svojim pyjom do Harryho úst, pričom ten sa mu zamilovane díval do očí a na konci mu s papuľou plnou semena povedal: ,,Milujem ťa, ty môj slizský slizolinčan!"
Najprv som si myslela, že ide o vtip. Neviem, koho to napadlo ako prvého, ale okamžite sa ten trend uchytil a zrazu ste sa nemohli ani začítať do fanfiction bez toho, aby ste netŕpli predstavou, či si v ďalšom odstavci jedna z postáv nenapľuje do dlane, nepleskne tú druhú cez gule a nezačnú si to tvrdo rozdávať.


Ako občasný autor fanficiton som mala potrebu sa voči tomuto trendu nejako vyhradiť a adekvátne naň zareagovať. A tak raz, na podnet mojej drahej jedinej fanúšičky, pre ktorú som napísala snáď tisíce strán, vznikla táto poviedka. Dúfam, že si ju patrične užijete. Ale musím vás varovať - je to dooosť cez čiaru.