Bodaj by som sa nepošablil z celého života.

19. listopadu 2014 v 14:52 |  poviedočky a prekladíky
Tento skvost venujem svojmu kamošovi Ježišovi Kristovi, ktorý si túto chujovinu snáď nikdy neprečíta, lebo by ma uvrhol do pekelných plameňov, kde by moja duša skuvíňala v agónii naprieč nespočitateľným stáročiam.


Ráno sa zobudím ešte predtým, než zazvoní budík. Stáva sa to pravidelne už niekoľko rokov. Príčinou je vtieravý úzkostlivý strach, ktorý najprv ovládne moje sny a postupne ma prinúti vymámiť sa zo slastného spánku, ležať v tme a s napätím a zdesením očakávať ten strašný, monštruózny zvuk budíka, ktorý pre mňa oficiálne označuje začiatok nového dňa.
Rezignovane si povzdychnem a namáhavo vyleziem z postele, čo považujem za heroický výkon. Niekde za dverami už číha matka, ktorej najdôležitejší ranný rituál spočíva v dôkladnom sledovaní času, hlavne aby sa stále keď sa mám prebúdzať mohla postaviť tak, aby ma mala v zornom poli hneď ako vyjdem z izby.
Položím ruku na kľučku a v duchu si opakujem: vražda, vražda, vražda. Trochu to zmierni moju depresiu. Uvažoval som, že o svojej rodine začnem hovoriť ako o spolubývajúcich. Aspoň by som potom nevyznel ako nevďačný a rozmaznaný fagan, keď na nich stále nadávam.

Vyrúti sa na mňa ladne a nežne, asi ako tank.
Čosi po mne vrieska, zrejme sa to týka toho že ideme neskoro. Nehovorím nič. Vlastne si už ani neviem poriadne spomenúť, kedy som matke na čosi riadne odpovedal. Po toľkých rokoch učenia na základnej škole už zrejme stratila potrebu viesť obojstranný rozhovor.

Otec zomrel keď som bol malý. Rád by som sa chvastal, že to bolo na nejakú strašne exotickú chorobu, alebo v prestrelke, no on sa ožraný strelil do nohy a vykrvácal. Alebo ho zabila infekcia? To už je zrejme jedno. Myslím, že tragickosť mám už hlboko vsadenú do DNA.

Pozriem sa v kúpeľni do zrkadla a moja depresia narastie do obludných rozmerov. Ak sa niekedy nájde slečna ochotná mať sex s niekým kto je postihnutý takýmto ksichtom, zrejme si bude účtovať astronomické sumy, ktoré si nebudem môcť dovoliť, pretože som škaredý a škaredých ľudí do zamestnania neberú.
Nechápem, ako môžem byť v pokrvnom zväzku so svojou sestrou, ktorá vyzerá ako keby vypadla z mokrého sna každého druhého chlapa. Taktiež ma značne rmúti, že je jediné pekné dievča, ktoré sa so mnou rozpráva.

Keď uznám, že som dosť ďaleko od domu, zapálim si cigaretu a šuchtám sa smerom do školy. Radšej fajčím po ceste, pretože pred bránou stále stojí aspoň tridsať ľudí s cigaretami, ktorí si vymieňajú historky z predchádzajúcich dní, prípadne diskutujú o závažných témach. Napísal by som sem príklad, ale také sračky si pamätať nechcem. Časy, keď mi hlúpe reči prišli zábavné, zmizli v okamihu ako som sa nimi presýtil, tzn. po príchode na strednú. Ale aby ste mali predstavu o indivíduách z opačného konca evolúcie ktoré ma obklopujú, napíšem len, že som začul ako sa nejaká slečna snažila presvedčiť druhú o tom, že Illumináti zariadili aby Američania vyhrali vojnu vo Vietname. ,,Alebo prehrali. Tak nejak to bolo." Zvažujem, že si kúpim lopatu s ktorou by som mohol všade chodiť a v prípade nutnosti ňou budem mlátiť ľudí cez ich primitívne gebule.

V triede pozdravím spolusediacu. Má v ušiach slúchadlá, takže to ani nepočuje a keď si vedľa nej sadnem, zamračí sa na mňa, pretože som drgol do lavice. Akurát si do zošita kreslila nejaké emo obrázky. Sedíme spolu, pretože s ňou nikto iný sedieť nechcel. Vkuse si nosí do školy chľast obohatený tramalom alebo codeinovými kvapkami, prípadne si doň rozdrví lexaurin a každý týždeň, dva sa zjaví s čerstvo obviazanými rukami. Keď sa jej niekto spýta čo sa jej stalo, zakaždým odpovie že sa porezala o plot. Ju by som však lopatou neudrel. Občas ma ponúkne a veľa toho nenahovorí.

O škole uvažujem ako o chemoterapii. Bolí a je vám z nej zle, no treba ňou prejsť a nakoniec sa možno ukáže ako osožná.

Vytiahnem z tašky knihu Game of Thrones a začnem si čítať. Mám rád čítanie Game of Thrones, pretože je to ešte depresívnejšie než môj reálny život a síce je to paradoxné, dodáva mi to istú nádej. Občas si predstavujem že som tiež šľachetný rytier alebo prefíkaný člen kráľovskej rady, prípadne barbar sprevádzajúci Matku drakov. Tak či tak, mám vo svojich predstavách hrozne veľa žien, pretože ma obdivujú za to aký som chrabrý a úžasný. Potom si s trpkosťou spomeniem, že s mojim šťastím by som bol najskôr Stark a teda dávno mŕtvy. Myslím, že ako tínedžer uprostred búrky hormónov môžem prehlásiť, že keď si sám zruinujem ešte aj masturbačné fantázie, je to so mnou naozaj zlé.

Po škole si zájdem kúpiť cigarety a na ceste domov prechádzam okolo lekárne. Vyjde z nej moja spolusediaca, usmeje sa a zakýva mi.
,,Toto je šťastie," hovorí popri tom ako mi ukazuje nové balenie nejakých tabletiek, ,,Vedieť, že dostaneš pár piluliek."
Ide vedľa mňa a rozpráva o knihách a filmoch. Som celkom prekvapený, aká je mimo školských lavíc zhovorčivá. Zastavíme sa pred diskontom, na chvíľu v ňom zmizne a po chvíli sa znova objaví s fľašou v ruke. Pýtam sa jej odkiaľ na to stále berie peniaze. Hovorí, že predáva spodné prádlo jej sestry úchylom na internete. Občas im za peniaze pošle aj jej nahé fotky, ktoré si ,,tá hlúpa krava skrýva do priečinka Simsu". Prečo mi to nikdy nenapadlo? Mohol by som si platiť ofik a hrať najnovší datadisk WoWka.
Ponúkne mi, nech idem s ňou a keďže nemám nič lepšie na práci, nasledujem ju a stále sa rozprávame o hrách a divadle a témy našich konverzácii naberajú na hĺbke úmerne s množstvom požitého alkoholu.
Pýtam sa jej, ako je možné, že ma stále predpisy na tie svoje tabletky, kvapky a farmaceutické vymoženosti.
,,Vyhrážam sa svojmu doktorovi, že keď mi ich nepredpíše, udám ho za sexuálne obťažovanie maloletej."
,,A je to pravda?"
,,Pravdaže. Chvíľu sme spolu akože chodili. Kto myslíš, že mi predstavil také mňamky?"
Na chvíľu sa hanbím za to, že tiež patrím k ľudskej rase. Sadneme si na nejaký múrik a ona stále pije a rozpráva. Baví ma počúvať ju, no sám nemám veľmi čo povedať. Môj nudný stereotypný život by ju asi ťažko zaujímal.
,,Každý automaticky pri pohľade na mňa predpokladá, že som z nejakej dysfunkčnej rodiny, že foter je alkoholik a mláti ma, alebo že nás opustil. Ale popravde sme až nechutne harmonickí. Preboha, chodíme v nedeľu na pikniky do parku. Keď sestra dostane v škole Áčko, matka stále trápne zvýskne a zatlieska. Keď ma priali na strednú, kúpili šampanské a balóny a taký ten papierový bodrel čo furt vidíš na oslavách v amerických filmoch. Vyzdobili dom a všetci na mňa čakali kým prídem domov, aby ma mohli prekvapiť oslavou.
Oslavou prijatia na debilnú školu, na ktorú som ani nechcela ísť. A vôbec to nie je ani úspech, preboha, veď zobrali každého, lenže podľa mojich rodičov to bol aj tak dôvod hodný oslavy. Zrejme preto, lebo si myslia, že už aj tak nič lepšieho nedokážem. Teda, mali radosť, akurát zo zlého dôvodu. Keby ma priali na umeleckú alebo na konzervatórium, len by pokrčili plecami a ohrnuli pery, pretože to pre ich nie je seriózna vec."
Konzervatórium. Predstavím si ju ako hrá na obrovskou čiernom krídle, s privretými očami sa oddáva vlastným tónom a dlhými tenkými prstami stláča jednotlivé klávesy. Potom si predstavím ako ju na tom krídle znásilňujem. Radšej sa napijem. A zaženiem túto myšlienku hlboko do najtemnejších zákutí môjho podvedomia, vyhradeného pre úchylky a predstavy za ktoré sa hanbím sám pred sebou.
,,Bolo mi z toho tak mizerne, že som sa zatvárila že mi prišlo zle zo šalátu a zvyšok dňa som preležala v posteli v plodovej polohe. Tak mi matka doniesla vedro, hladkala ma po vlasoch a chcela mi čítať poviedku o nejakej šľapke či čo. Kurva. Všetko u nás doma je tak perfektné, až ma to dusí a je mi z toho zle. Nič nie je ponechané na náhode, ešte keď som bola vo fotrových guliach pre mňa bolo predurčené stať sa právničkou. V tomto nemám na výber, aj keď osobne by som radšej chovala ovečky alebo lamy niekde v prdeli sveta kde je dobrý vzduch a nádherná príroda. To by však nebolo reprezentatívne. Ľudia sa nemôžu chvastať tým, že ich dcéra pasie ovce. Takže gympel a právničina. Super."
Otvorím ústa, že jej poviem o svojej rodine. Nech si uvedomí, že môže byť vlastne šťastná, že na nej niekomu vôbec záleží. Lenže nemám náladu na súťaženie o tom, kto sa cíti v teple rodinného krbu mizernejšie.
,,Keď som nervózny alebo nasraný, občas si tiež predstavujem že pasiem ovečky. Alebo že som na opustenom ostrove, pijem kokosové mlieko a opekám ryby chytené oštepom. Prípadne že staviam plťku. Je to lepšie než predstavy o vraždení. Keby som tak často myslel na vraždenie, už by zo mňa zákonite musel byť nejaký sociopat. Takže radšej plťky."
,,Prečo by si staval plťku?"
,,Aby som sa mohol voziť na vlnách. Rozhodne by som sa na nej nesnažil dostať naspäť do civilizácie. Videl som všetky časti Beara Gryllsa, takže by som mal byť v pohode čo sa prežitia týka."
,,Tak to máš dobré."
Na chvíľu sa odmlčíme.
,,Mal by som ísť." poviem po chvíľke nerozhodne a nervózne si utriem spotené dlane do nohavíc. Z ničoho nič mi je clivo a srdce sa mi rýchlo rozbúcha. Žeby na mňa mal chľast takéto zlé pôsobenie? Úprimne dúfam, že to bude spôsobené niečím iným, pretože v budúcnosti plánujem naštartovať nádejnú kariéru notorického alkoholika. Myslím, že by sa to hodilo k mojej osobnosti.
,,Tak skoro?" spýta sa potom čo si odpije, predstierajúc údiv, no cítim v jej hlase sklamanie.
,,Veď sa vidíme každý deň v škole." ľahostajne pokrčím plecami a vstanem, ,,Maj sa."
Ledabolo kývnem a odchádzam, pre dnešok som sa socializoval dosť. Hneď ako zájdem za roh, uvedomím si, že som práve sám odišiel od jedinečnej príležitosti zblížiť sa s niekým, kto nestojí úplne za hovno. Teda aspoň zatiaľ tak pôsobí. Určite by sa z nej časom vykľula úplná krava, ako všetky dievčatá. A vôbec, iste je to len rozmaznané decko, ktoré nevie čo chce. O pár rokov, keď jej prestane jebať z hormónov a skonsoliduje sa, začne nosiť vysoké opätky a bude s ostatnými sliepkami poskakovať na diskotékach do rytmu najnovšej Mirgovej alebo nejakej podobnej sračky. Na mňa si vtedy ani nespomenie.


Prosím, celý panteón bohov, v ktorých neverím. Umožnite mi aspoň raz stretnúť niekoho, s kým budem rád tráviť čas, ideálne nech to je žena. A nech je pekná. A nech má rada Game of Thrones a nech dáva dobré fajky. Ale len mne. Teda možno ešte Marilynovi Mansonovi, ale nikomu inému. Vlastne, mohla by vyzerať ako Dita von Teese ! Ale nie ako tá druhá Rachel Neviemakosavolá, o tú by som ani bicykel neoprel. Aha, a nech má peknú dušu.




Čo chcel autor povedať? Nič. Autorovi došlo víno a nudil sa. Asi to pre vás bude šokujúce, ale takto by mala vyzerať väčšina literárnych analýz, pretože väčšina Veľdiel vznikla presne z tohto dôvodu.
 


Komentáře

1 Linda Linda | Web | 28. května 2016 v 13:34 | Reagovat

Jen těžko se dá napsat komentář k takovému ohromujícímu literárnímu skvostu... Snad jen, že to bylo napsáno vskutku přesvědčivou formou a že se mi to - sakra - líbilo.
A že jsem to asi neměla číst, protože mi to začalo kohosi připomínat.

2 womm womm | E-mail | Web | 4. září 2016 v 13:42 | Reagovat

prudko dekadentné, ale skvelé čítanie :-D Bavilo ma to od začiatku do konca. Nadšený som normálne :-D Pozor drahý autor na konzumáciu vína :-D

3 Nancy Nancy | Web | 4. září 2016 v 19:13 | Reagovat

[1]:

[2]: dakujem vam obom pekne za chvalu, moje ego znacne narastlo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.