Hádajte kto prišiel zachrániť blogovú sféru? Prirodzene, ďalší hejterský alkoholik a samozvaný génius

19. listopadu 2014 v 14:10 |  denníčeq
V adolescentnom období som si zvykla písať takýto internetový denníček, pretože to bol skvelý spôsob ako zo seba vyfiltrovať hejt bez spôsobenia ujmy najbližšiemu okoliu. Taktiež preto lebo som verila, že ma raz objaví nejaké vydavateľstvo, ponúkne mi lukratívny kontrakt a stanem sa nevídane bohatou a slávnou. Konečne by som si mohla dovoliť vybudovať absintovú fontánu vo vstupnej hale.

Mala som už dokonca pripravený aj ďakovný príhovor, keď mi vo Štokholme budú odovzdávať nobelovku. Už si presne nepamätám ako som to mala naplánované, ale iste by to bol transcendentný zážitok. Poďakovala by som sa tým, ktorí môj život hodnotne obohacujú a zahrievajú ma na duši. Takže vinárňam a firme ktorá vyrába lexaurin.



Môj pôvodný denníček bol pútavý a napínavý ako tanga, keďže popisoval neuveriteľne dynamické udalosti z môjho bezprostredného okolia, ako napríklad čo som robila v škole, kto ma znechutil nejakým prijebaným vyhlásením (Na konci deviateho ročníka sa ma spolužiačka spýtala, čo je to za fajnú pesničku čo nám púšťajú z rozhlasu, vraj sa jej zdá povedomá. Áno, bola to hymna.), ako mi ide hranie WoWka a podobné dychberúce a guledrtiace témy. Neskôr sa pridali odborné recenzie na rôzne druhy lacného alkoholu, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani ostrieľaný investigatívny žurnalista. Považujem sa napríklad za objaviteľa dôvodu, prečo by sa nemala zapíjať vodka mliekom. Ak sa chystáte spochybniť moje autorstvo, je mi vás ľúto, pretože to môže znamenať len to, že ste rovnako retardovaní ako ja, ak ste niečo také vôbec skúšali. S témou alkohol sa priamo úmerne rozmohla aj téma sexu s náhodnými ľuďmi a spontánneho vandalizmu.

Aj by som sa hanbila, ale v tom období mal takýto trápny blog úplne každý a môj bol oveľa menej zlý ako ich. Teda bol riadne "evil", aby sme sa nepochopili zle. Len bol menej napiču.

Potom som svoj denníček musela vymazať, pretože ho objavila moja spolužiačka a veľmi kradmo mi začala na nástenku postovať linky na rôzne psychiatrie, čo rozvírilo záujem medzi mojimi známymi, ktorí boli celí dychtiví načrieť do mojich myšlienok.
Samozrejme by sa tam dočítali za akých ich mám prijebancov, takže blogísek musel ísť do kremikového neba. Spolu s mojimi nádejami a snami.

A prečo som sa rozhodla založiť si teraz v takomto pokročilom veku ďalší? Odpoveď, drahý imaginárny čitateľ, je prostá. Hoci už nemám nádeje ani sny, či nebodaj ambície, stále mi ostal hejt, ktorý sa trudne drása von z mojej temnej duše (Môžem sa rovnať pravým nórskym blackmetalovým lyrikom? Môžem!) a podobne ako duše uväznené vo Frostmourne volá po oslobodení.

Koniec koncov, dnes je hejt veľmi moderný. Ešte dobre že nie som hipster.
 


Komentáře

1 Martina Martina | Web | 19. listopadu 2014 v 14:23 | Reagovat

Tak jsem ráda, že zase něco píšeš

2 Hrobárová Dcéra Hrobárová Dcéra | Web | 30. ledna 2015 v 22:50 | Reagovat

Plačem smiechom :D Po novom je to moja obľúbená činnosť. Proste skvelý článok :P A pusť hejt von....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.