Please allow me to introduce myself, I'm a man of wealth and taste

5. července 2015 v 20:48 |  denníčeq
Som osoba, ktorá má značné sebadeštrukčné sklony a ktorá za posledné roky čelila toľkým katastrofám, že v tvári - tvár novej si už len rezignovane povzdychne a nonšalantne mávne rukou. Ale ani rad neúspechov, osobných krívd a iné potešenia, ktorými ma vesmír s obľubou častuje, ma nezocelili dostatočne na čelenie situácii, v ktorej sa moja matka stretla s Abdelom, mojím novým priateľom (toto slovné spojenie znie ešte stále značne surrealisticky).
Samozrejme, keď človeka, ktorý precestoval väčšinu západnej Európy dotiahnete na východné Slovensko, môžete očakávať, že zažije kultúrny šok porovnateľný s priamym úderom panvicou po tvári. Avšak ani dominantné rysy spoločnosti na východnom Slovensku, ako napr. brazílske slumy; zvýšená fluktuácia Brazílčanov v okolí supermarketov; prazvláštny dialekt, pri počutí ktorého máte chuť dotyčného/u udrieť slovníkom; budovy dýchajúce duchom minulých dôb (nech žije socialistický realizmus); atď., tak ani to všetko sa nevyrovná šoku, ktorý človek zažije pri konfrontácii s mojou matkou.
Mohla by som tu rozsiahlo opisovať jej charakter, ale myslím, že najvýstižnejšie aj tak bude, keď uvediem, že je už aspoň pätnásť rokov učiteľka na základke. Všetci iste dobre vieme, ako týmto učiteľkám začne po menopauze kvalitne jebať a ak doteraz neboli, tak sa z nich celkom určite stanú hysterické harpye. Presne preto som mala veľké obavy. Kupodivu, Abdelovi sa podarilo celkom zapôsobiť, dokonca až do takej miery, že matka bola celé tri dni úplne znesiteľná. Zakaždým, keď odišla z domu som mala strach, že sa vráti so snubným prsteňom. Samozrejme zabudla na pár detailov, ako napríklad že netreba nechať otvorené dvere dokorán keď sa prezlieka, ale tak to sú skôr také úsmevné momenty vyplývajúce z absencie akejkoľvek súdnosti.
Bolo by však odo mňa pokrytecké, keby som ju práve za to kritizovala práve ja, nuž to prejdem diplomatickým mlčaním.

V prvý deň sme sa romanticky prešli nočným mestom. Toto nie je irónia. Viem, aj mne to znie neuveriteľne.

Na druhý deň som mu ukázala miesto v Slovenskom raji, kde občas chodím načerpávať inner tranquility. Tam sme strávili pár celkom pekných hodín. Pri súloži nás vyrušilo len asi päť náhodných turistov. Traumu z tohto zážitku sme sa rozhodli zahnať pivom a nejakými inými dobrôtkami spolu s Ludvikom a Kamilom. Páni boli džentlmeni a obmedzili rasistické narážky na minimum. Urobili sme spolu nejaké transakcie a zatiaľ čo oni šli do Valentovho garážového kina, my sme zamierili za kultúrou na pamätné miesta, čiže do krčmy kde som strávila polovicu puberty a na dvojkríž, ktorý dal Janko Slota vystavať na kopec nad naším mestom, aby nám pripomenul, že sme hrdí Slováci z rodu Kristoveho. Je odtiaľ pekný výhľad a myslím, že neexistuje lepšie miesto, kde vziať špinavého imigranta. Nech vidí aký sme magnificentný národ!

V piatok sa v meste začal akýsi festival, tak sme šli omrknúť, čo pre nás pripravili. Hneď na úvod dňa sme sa nedopatrením ocitli na radnici, pripili si šampanským s primátorom a nejakými ďalšími ľuďmi. Bola to zvláštna situácia, ale mohlo to byť ešte divnejšie - Abdel sa chcel dostať do regionálnej telky čo tam šmejdila, preto sa chcel pôvodne tváriť, že je delegát z Libanonu.
Ako keby Libanon mal nejakých delegátov, veď to nie je ani naozajstná krajina.
Pozreli sme si výstavu karikatúr, šli sme sa najesť a potom sme si z programu vybrali tú najkultivovanejšiu zábavu - výstup na kostolnú vežu. Po terorizovaní sprievodcu otázkami Abdel začal prekladať latinský text na zvone, čo zvyšných účastníkov prehliadky priviedlo do menšieho pomykova. Nakoniec sme sa presunuli do hornej časti veže. Z ani jedného zo štyroch balkónikov sa nám nepodarilo nikoho opľuť, čo bolo zdrvujúce sklamanie. Tak som sa postarala o nezabudnuteľný zážitok inak, ešteže mám toľko talentov.
Medzi každým kultúrnym zážitkom sme si urobili malú pauzu na doplnenie tekutín v jednej z početných krčiem, takže v tomto bode sme už boli pomerne veselí. Vzhľadom na to, že ďalším bodom programu bolo divadlo, rozhodli sme sa trochu povzbudiť alžírskou kávou, nech si imigrant pripomenie domov.
Divadelná hra sa volala Nenávidím a bola to one man show, v ktorej týpek konštantne pičoval na svoj život. Bolo to veľmi osviežujúce, pretože väčšina ľudí to robí bez čo i len náznaku vtipu.
jediné, čo ma mrzí, je, že Abdel nezastihol Boxu a Miloša, pretože za ostatných svojich kamarátov sa pomerne hanbím. Príkladom toho je napríklad taký Šaman, ktorý sa pri nás z čista jasna objavil natrtkaný ako Zeman a Slota dokopy a začal plieskať svoje obvyklé chujoviny. Našťastie, Abdel ešte jeho kokotizmus nelezie krkom, takže sa na ňom príjemne zasmial a bez štipky taktu sa spýtal jeho frajerky, či je takýto kvôli piku. Čo by bolo fajn, keby to bola pravda. Keď sa dostanete do stavu, kde sa aj bez pika správate ako sfetený fucktard, niečo je veľmi, veľmi zle.
Na záver večera sme sa ožrali s Ježišom Kristom, pretože to nikdy nie je zlý záver večera. Bolo mi krásne a bola som veľmi, veľmi šťastná. Už sa neviem dočkať, keby mi tento stav niečo dojebe.

A hej, viem že tieto deníkové zápisky nikoho nezaujímajú. Ale ak ste schopní zo Zlatokopky 2 spraviť najočakávanejšiu knihu roka, tak ma váš názor ani nezaujíma.
 


Komentáře

1 MH MH | 12. listopadu 2015 v 22:42 | Reagovat

Ahoj kočko, držím ti palce, jen přežij to dospívání ve zdraví a míň chlastej, měj se, Josefína

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.