Ako som si našla dreamjob

12. srpna 2015 v 12:37 |  denníčeq
Včera nás prišli do metropoly pozrieť Anda s Alexom, pretože sa chystali na francúzsky psychadelický festival spolu s kamarátmi, ktorí sú odtiaľto. Tak sme ich šli teda všetci pekne spoločne navštíviť do jednej z najprominentnejších štvrtí Bratislavy. Izba nášho hostiteľa vyzerala ako typické drogové doupě, čo mi bolo hneď sympatické. Usadili sme sa teda na pohodlný gauč a Alex začal vysvetľovať: ,,Volal som s organizátorkou, vraj to nevyzerá dobre. Miestne autority rozhodli, že všetci vystupujúci musia mať celú radu osvedčení, ako napríklad, že všetko naše vybavenie musí byť ohňovzdorné. Hm, ja im môžem ukázať maximálne svoj vodičák a Andreino maturitné vysvedčenie."
Náš hostiteľ si ďalej nevzrušene balil jointa, mimovoľne pokrčil plecami a nonšalantne utrúsil: ,,Na to sa úplne vyser, kámo, Šiša šiel po dodávku, čo sme dnes kúpili a zrazil nejaké malé decko."
Nastalo napäté niekoľkosekundové ticho, počas ktorého sme si s Abdelom vymenili významné pohľady.
,,Si robíš piču." zareagovala po chvíli Andy.
,,Nie."
,,Fakt si nerobíš piču?"
,,No."
,,Tak to je v piči. A je teraz na polícii alebo čo?"
,,Hej, teraz pred chvíľou volal. Že tak o hodinu dojde. Dáte si jointa?"
Tak sme v pochmúrnej atmosfére pokolovali jointa. Hostiteľ si uvedomil, že zrejme tých 5 K eur na dodávku minul zbytočne, čo ho rozhodilo do takej miery, že si zapol ultrafialovú lampu a začal maľovať po stole.
Niekde uprostred prvého jointa sa Alex spojil s organizátorkou festivalu, ktorá mu oznámila, že hoci lokálne autority jej párty odobrili, centrálna vláda Žabožrútska zas tak zhovievavá nebude a počas kontroly nariadení a regulácii v piatok (deň fesťáku) ho príde zrušiť. Ešte párkrát padla fráza "tak to ej v piči" a šli sme domov.
Cestou na zastávku sme stretli oného inkriminovaného vodiča. Mal na sebe šľapky a Bob Marley tričko, čo určite na orgány činné v trestnom konaní urobilo dobrý dojem. Akoby chudák nemal už aj tak dosť zlý deň, práve na nás padlo oznámiť mu, že sa z tohto nepekného zážitku nevydroguje vo Francúzsku za sprievodu feťáckeho techna. Znova padla osvedčená a výstižná fráza zahŕňajúca lokalizovanie všetkých patálii spojených s dnešným dňom v najhlbších útrobách ženského lona. A potom že v Bratislave sa nedeje nič zaujímavé!

Už v prvý deň nášho pobytu v capital city mi volala Arcikurva, či s ňou a nejakým jej *kamarátom* nejdem na hotel, vraj pre mňa majú prichystané občerstvenie. Nejaké chlebíčky a snehové pusinky. Po štrnástich telefonátoch a tridsiatich smskách jej Abdel dvihol namiesto mňa a vymyslel si, že sme na Kramároch, lebo mi do útrob nie na to určených strkal nejaké veci, ktoré tam nepatria a potrebujú chirurgicky vybrať. Arcikurva sa zachechtala, poznamenala, že to sa už aj jej stalo a že ma má pozdravovať a že nech sa potom ozvem. Na druhý deň mi poslala fotku svojho roztiahnutého análu. Hodila by sa sem nejaká vtipná poznámka, ale myslím, že ju pokojne môžem opomenúť a aj tak stále vyťažím celý komediálny potenciál tejto situácie.

Prvé dni som sa dosť nudila, tak som sa rozhodla pre pomerne dosť radikálne riešenie, a to nájsť si prácu, čo je vec, ktorej sa za normálnych okolností snažím všemožne vyhnúť, pretože to väčšinou obnáša skoré vstávanie a výrazne zredukovanie počtu litrov rozmanitého alkoholu, ktoré denne vypijem. Prvá ponuka, ktorá sa mi zdala celkom prijateľná, bola práca pre promo agentúru. Postávanie kdesi v Auparku a prihlúple usmievanie sa na primitívov, ktorí vám ostentatívne čumia do výstrihu, si vyžaduje vysokú úroveň komunikácie, adekvátnu slovnú zásobu, priateľské a príjemné vystupovanie a v neposlednom rade reprezentatívny vzhľad. Keďže som škaredá a vkuse otrávená hejterka, je pre mňa dosť záhadou, ako som mohla prejsť cez vstupný pohovor a byť vybraná do úzkeho kruhu sľubných uchádzačov. Tak napoly som dúfala, že ma pošlú kade ľahšie, lebo potom by som sa aspoň mohla tváriť, že som sa naozaj snažila urobiť so svojím časom niečo produktívne. Nemôžem snáď za to, že som neschopná a že som neprešla cez menidžerove prísne kritéria, no nie?
Každopádne, keď mi zavolali, že mám prísť nasledujúci deň na školenie, schuti som si zapičovala a rezignovane si otvorila orosenú plechovku piva na zľahčenie mojej frustrácie.
Z proma sa nakoniec vykľuli pouliční predavači akýchsi fejk voňaviek, ktorých hlavnou náplňou práce bolo zneužívať naivnú dôverčivosť dôchodcov. Nepozdávala sa mi predstava prenasledovania ľudí, ktorí sa náhlia na obednú prestávku alebo do práce. Ani moja potenciálna kolegyňa a školiteľka zároveň nebola práve typ, ktorý by som pozvala na pivo. Pokiaľ by nebolo rezané cyklónom B. Neviem prečo, ale všetky tieto extra milé a usmievavé pičky, ktoré robia promo dlhé roky, mi neskutočne lezú na nervy svojou falošnosťou. Ako keby zabudli, že mimo práce sa už nemusia silou -mocou každému pchať do zadku. Inak, tieto finty typu že oslovím 70 ročného dedka s parkinsonom ,,mladý pán" aby som mu polichotila alebo poviem 60 ročnej babke ktorá má 50 kíl nadváhu a urobí jeden krok za minútu, že vyzerá energicky na niekoho naozaj fungujú? To je ako keby niekto za mnou prišiel s tým, že "Slečna, jebáky na vašej tvári vytvárajú nádherný impresionistický obraz, Van Gogh by veru zlomil štetec! Nechcete voňavku?" Moja potenciálna kolegyňa zrejme pocit trápnosti neprežívala, no ten môj bol dosť intenzívny aj za ňu. Heroicky som tam vydržala jeden deň, ktorý som strávila vymýšľaním, ako jej taktne poviem, že tu prácu neberiem a že je piča v ktorej prítomnosti nechcem byť už ani sekundu. Nakoniec som to zvládla pomerne asertívne, na svoje pomery priam majstrovsky, si skromne myslím. Slečna sa mi ani neodzdravila a urazene odišla ojebávať nejakých ďalších dôchodcov.
Po príchode domov som zistila pravý dôvod jej podráždenia - nešlo ani tak o mňa, ale na FB sa rozpútala diskusia pod ich inzerátom, z ktorej jasne vyplývalo, že nie som ani zďaleka prvá a zrejme ani posledná, ktorá sa im na to vykašľala po zistení, o čo naozaj ide. O pár príspevkov nižšie bola ponuka práce vo vínoteke na blízkom sídlisku. Takže teraz robím v obchode s chľastom. Som alkoholik a mám dyskalkúliu, takže myslím, že pre mňa neexistuje lepšia pracovná pozícia ako tá, ktorá si vyžaduje manipulovanie s peniazmi a kde mám 9 hodín nepretržite voľný prístup k vínam rôznych druhov. No komu je lepšie ako mne? Nikomu. Idem si na to dať pol litra frankovky, ktorý som omylom naúčtovala nejakému týpkovi navyše.
 


Komentáře

1 Weiler Weiler | Web | 13. srpna 2015 v 22:34 | Reagovat

Fascinuje mě, jak se nadpis vztahuje až k druhé půlce posledního odstavce.
Fantastickej článek. Miluju to tady :D

2 deweydumple deweydumple | Web | 5. května 2016 v 23:18 | Reagovat

Nejskvelejsi claneceq :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.