Keď si človek myslí, že už hlbšie klesnúť nemôže ...

21. října 2015 v 17:48 |  denníčeq
Pred vyše mesiacom som mala zápis na svoju vysokú školu num. 2. Môj pokus stať sa tlmočníčkou a prekladateľkou veru nepadol na úrodnú pôdu, takže som sa rozhodla venovať svoj intelektuálny potenciál inému odboru, ktorý by mal byť vyštudovateľný aj s mojím nábehom na notorický alkoholizmus a descendentnú úroveň IQ . Elegantne som teda na svojej alma mater zmenila fakultu z Filozofickej na Fakultu medzinárodných vzťahov. Keď už si človek myslí, že ako slovenčinár hlbšie klesnúť nemôže, stane sa z neho politológ. Nuž, karma ma osúložila do análu monster dildom a z výšky opľula. Ešte dobre, že som zvyknutá.

Že som si zvolila správny odbor bolo evidentné už na príjmačkách, ktoré pozostávali zo 40tich otázok zo všeobecného prehľadu, 20tich z jedného cudzieho jazyka a 20tich z druhého. Aj napriek tomu, že som nikdy nemala predmety ako NoSka, Dejepis, Geografia a z druhého zvoleného jazyka ledva ovládam azbuku, sa mi nejakým zázrakom podarilo spraviť ich na 80% a teda sa hladko stať členom tejto prestížnej fakulty. Nech žije slovenské školstvo, kde môže vyštudovať aj neschopný hlupák ako ja!

Prvé dojmy z mojich budúcich spolužiakov neboli práve pozitívne, ale kto vie. Možno sa nájde nejaký človek, z ktorého sa mi nebude chcieť zvracať. Náležite som ocenila hlavne množstvo znechutených a opovržlivých pohľadov smerujúcich k mojim roztrhaným legínam. Dámy, ktoré tvoria zjavne väčšinové osadenstvo mojej budúcej školy, sa ohákli do slušivých kostýmčekov a blúzok, pretože asi prepadli predstave, že ich osobne príde privítať Lajčák a slávnostne ich ctené meno vytesá do mramorovej tabule budúcich slávnych diplomatov a riešiteľov kríz na strednom východe.

Zatiaľ sa mi tam celkom páči. Najdlhší rozhovor, ktorý som absolvovala na pôde mojej novej fakulty, bol s erazmákom z Nemecka, ktorý rovnako ako ja zablúdil do zlej učebne. Milý týpek.

Semináre mám trikrát do týždňa, takže mi stačí chodiť do školy tri dni a aj to vždy na 80 minút. Prednášky sú tiež zaujímavé, ale nie dostatočne na to, aby som kvôli nim ráno vstávala o ôsmej.

V rámci toho, že mám veľa voľného času, rozhodla som sa využiť jeden z množstva spôsobov, ako sa počas štúdia aktívnejšie angažovať vo svojom odbore a prihlásila som sa do študentskej organizácie, ktorá sprostredkuje rôzne prednášky a besedy s fundovanými rečníkmi. Nie preto, že by ma tento odbor nevýslovne fascinoval, ale tie tisíce politológov, čo slovenské fakulty každoročne vychrlia zrejme pre mňa predstavujú značnú konkurenciu a preto by asi bolo dobré nazberať si už počas školy pár plusových bodíkov do CV. Napísala som teda (ďalší) fiktívny životopis, podľa ktorého som bola rok členkou občianskeho združenia organizujúceho kultúrne podujatia, vymyslela som si, že mám bohaté skúsenosti v oblasti grafiky, najmä s tvorbou plagátov a šla som na výberové konanie. Tam predo mňa položili test a úctivo ma poprosila, aby som neodpisovala od ďalších 20 uchádzačov.

Hneď prvá otázka bola: Napíšte meno (a asi päť rôznych pozícii, napr. generálny tajomník OSN). Moje myšlienkove pochody teda hneď na úvod vyzerali asi takto: Čo to kurva?! Ja si nepamätám ani mená svojich spolužiakov zo strednej. Nepamätala som si ich dokonca ešte počas toho, ako som tam chodila! Na výške mi trvalo dva roky, kým som zistila že jedna moja spolužiačka sú vlastne dve a len mi splývajú. Ako sa kurva volá ten Kórejec? Kim? Ehm. Alebo je to Japonec? Piče, všetky tieto ryžožrútske národy vyzerajú rovnako. Možno by som mohla napísať pár náhodných klikihákov a budú si myslieť, že som jeho meno napísala v originálnom kórejskom/japonskom/čínskom znení? A kto je teraz prezidentom Ukrajiny? Je tam stále Lukašenko? Počkať, ten je v Bielorusku. Ale aj meno toho ukrajinského týpka končilo na -enko. Jebem to!
Vtipné je, že sme mali uviesť aj meno prezidenta tej organizácie, ktorý sa nám predstavil asi tri minúty predtým, ako sa rozdal test. Asi sa volal Rudo. Alebo Rado. Ktovie.

Mám celkom problém s pamätaním si mien. Jednu kamarátku, ktorú poznám vyše roka, vytrvalo volám Mirka, aj keď v skutočnosti sa volá nejako ináč. Mima jej hovorí Maňa. Bohvie, aké propriá môže táto kreatívna prezývka zastávať. Abdel po mne zase hádzal rôzne veci čo mal akurát poruke, keď som nášho kamoša Ettiena oslovila Jeremy. S menami mi to fakt veľmi nejde. Alebo tvárami. A číslami. Vo všeobecnosti, moja pamäť nikdy nebola niečím, čo by mi ľudia závideli. Tie dva roky kombinovania tabletiek s alkoholom jej tiež bohvieako neprospeli.

Test mal ďalších cca 15 otázok, väčšinou zahŕňajúcich aktuálne dianie. Tým vďačím za značné zmenšenie hanby, ktorú som si spôsobila, no i tak to bola dosť tragédia. Na vyhodnotenie testu a osobný pohovor som ani nepočkala, lebo by to nemalo zmysel a cítila som sa dosť ponížene aj bez toho, aby sa mi elita mojej fakulty smiala do tváre za moju neuveriteľnú hlúposť a naivitu.


Nuž, čo si budeme nahovárať, byť premiantom nikdy nebola moja hlavná ašpirácia a pokúšať sa to zmeniť je evidentne ekvivalentom sizyfovskej námahy. To mi pripomína, že práve prebieha seminár, na ktorom som mala písať nejaký priebežný test. Nuž, písanie tohto pútavého a zaujímavého článku je iste lepšie využitý čas.
 


Komentáře

1 pavel pavel | Web | 8. listopadu 2015 v 21:41 | Reagovat

Třeba se ti to jejich pohrdání jen zdálo... nikdy neodsuzuj lidi jen z pohledu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.